SPIŠ. Na Silvestra namiesto bujarej zábavy hrali rodiny spolu hru šťastia. Pár dní po Vianociach to na Spiši vyzeralo skoro ako na Veľkú noc. Chlapci šibali dievčatá a polievali ich vodou.
Vianoce na Spiši sa spájali s rôznymi tradíciami, ktoré už dnes v móde nie sú. Čarovný čas Vianoc bol zaujímavým hlavne pre dievčatá, ktoré túžili stretnúť toho pravého.
V kurze boli jablká, strigy, či počúvanie rozhovorov pod oknami domov. Prinášame vám vianočné zvyky, o ktorých sa veľmi nehovorí.
Na Spiši bolo rušno už počas dvanástich dní od Lucie až po Štedrý večer.
„Vydajachtivé dievčatá začali na Luciu hrýzť jablko a každý deň z neho kus odhryzli tak, aby im ostal posledný hlt na Štedrý večer. Jablko dojedli pri zvonení na polnočnú omšu a krstné meno toho človeka, ktorého stretli ako prvého, mal niesť aj ich budúci manžel,“ spomína si kežmarská historička a spisovateľka Nora Baráthová.
Zašívali si orech do vrecka
Tie, ktorým jablká až tak nevoňali počas dňa bosoriek – na Luciu stojac pod odkvapovou rúrou si zašili ľavou rukou orech do ľavého vrecka.
„Na Štedrý večer ho o deviatej hodine rozlúskli a zjedli. Ako prvého mali stretnúť budúceho manžela alebo niekoho z jeho rodiny. Podľa ďalšej verzie zašitý orech bolo treba cestou na polnočnú omšu rozbiť o nejakú rínu a prvý, koho dievča stretlo, mal byť jej manželom,“ rozpráva historička.
Roľnícke Vianoce
Na Luciu sa nechystali iba vydajachtivé dievčiny, ale aj roľníci. Presne dvanásť dní do Štedrého večera totiž predstavovalo dvanásť mesiacov roka.
„Na povalovú hradu nakreslili dvanásť štvorčekov, každý symbolizoval iný mesiac. Aké bolo počasie na Luciu, také malo byť v januári, a podobne. Ak bolo jasno, štvorček ostal prázdny, ak bolo škaredo, štvorček sa zaplnil šikmými čiarami, ak bolo počasie premenlivé, zatiahnutú časť dňa symbolizovali šikmé čiary, jasno ostalo na štvorčeku prázdne,“ vysvetľuje historička.
Mládenci chceli vidieť bosorky
Počas dvanástich dní do Vianoc usilovne pracovali aj naivní mládenci, ktorí verili, že na polnočnej omši uvidia tancovať bosorky okolo oltára alebo prípadne ich uvidia lietať na krížnych cestách.
„O polnoci na Luciu bolo treba ísť na cintorín, vziať z rakvy deravú dosku, zobrať ju domov, pričom nesmel odvážlivca nikto vidieť. Pri večernom zvonení sa každý deň niečo z dosky urezalo a potom sa už mohla vziať na polnočnú omšu. Iným stačila zhnitá doska s dierou po senku. Cez otvor dosky bolo vidieť tancujúce bosorky. Ďalší mládenci počas týchto dní robili stolček – šamerlík, v strede jeho dosky bol tiež otvor. Podľa jednej verzie stačilo na polnočnej omši cez otvor pozerať, podľa druhej museli na stolčeku mládenci sedieť. Iba tak mohli vidieť strigy, ktoré sedeli chrbtom k oltáru, ale človek bez zázračného stolčeka ich videl sedieť normálne. Iní zase na Luciu pri rúbacom kláte pozbierali drobné konáriky, tie na Štedrý večer na krížnych cestách zapálili a odrazu videli bosorky, lietajúce na metlách, kutáčoch a pekárskych lopatách,“ pokračuje Baráthová.
Čerešňové či višňové vetvičky
Niektorí mládenci zvykli o polnoci chodiť na krížne cesty, kde urobili okolo seba kriedou kruh a kričali: Striga, striga, veľmi sa mi páči, že vás naraz vidím, keď vašim čarom verím.
„Niekde sa v deň Lucie odťala čerešňová či višňová vetvička – ak sa do Štedrého večera rozzelenala, malo to znamenať šťastie. Ak sa vetvičky niekto dotkol, veril, že do neho prechádza jej životná sila. Podobný zvyk bol však aj na Barboru,“ rozpráva Baráthová.
Kežmarskou zaujímavosťou bol aj deň zimného slnovratu, 21. december. Pálili vtedy vatru, presne takú, ako na svätého Jána.
„Tento starogermánsky zvyk sa udržiaval ešte v 30. rokoch 20. storočia,“ vysvetlila historička.
Baráthová: Dávať darčeky je novota
Vianočný stromček dnešnej podoby sa začal na Spiši používať až v 19. storočí a to iba u majetnejších rodín.
„Darčeky dávať, to je úplná novota. Všetko údajne začalo v Nemecku. Vraj roku 1419 si cech pekárov v nemeckom Freiburgu postavil prvý stromček a ozdobil ho sladkosťami, ovocím a orechmi. V roku 1539 mal stáť vianočný stromček v štrasburskej katedrále. Podľa iných údajov pochádza prvá písomná zmienka o ozdobenom vianočnom stromčeku z roku 1570, postavil si ho alebo nemecký evanjelický kazateľ Geisler v Alsasku, alebo remeselníci v Brémach. Ďalšia správa je opäť z Alsaska zo Štrasburgu z r. 1605. Niekto si tam v izbe urobil stromček, ozdobil ho ružami z farebného papiera, jabĺčkami, oplátkami, cukríkmi. V roku 1611 pripevnila sliezska kňažná Dorota Sibylla na vianočný stromček sviečky. Zápisky teológa J. K. Dannhausera tiež zo Štrasburgu z roku 1642 – 1646 hovoria o tom, že viac než Božím slovom sa ľudia zaoberajú strojením vianočných stromčekov vo svojich domoch, na ktoré vešajú bábiky a cukríky. On to považoval za detskú hru a nevie, odkiaľ tieto zvyky prišli,“ opisuje historička.
Náruč dreva
Na Štedrý večer sa v minulosti tešili hlavne dievčatá. Keď začali zvoniť na polnočnú omšu, utekali do drevárne, brali naslepo náruč dreva.
