Jablonovčan Patrik Milata spája Spartan Race i vysokohorské behy. V Tatranskej šelme Ultra získal štvrté miesto.
V kalendári máte aj pár vysokohorských behov. Ako ostatné to bola Tatranská šelma Ultra. Ako ste s výsledkami a výkonmi v nich spokojný?
„Tatranská šelma Ultra sú preteky s parametrami 50,5 km a 2800 nastúpených metrov. Trasa vedie cez Tri Studničky, celý čas po červenej turistickej značke cez Štrbské pleso, Sliezsky dom, Hrebienok, chate pri Zelenom plese až do cieľa, ktorý bol pri hoteli Magura v Ždiari. Túto trasu som zabehol za 5:56:12 a obsadil 4. miesto.
Tieto preteky sú v mnohých prípadoch výnimočné, ojedinelé. Ja ich považujem za najtechnickejší beh vo svojej kategórii minimálne v strednej Európe.
Registrácia bola pustená 1. apríla o polnoci a do dvoch minút aj bolo vypredané. Atraktivita je úzko spätá s lokalitou behu. Vysoké a Belianske Tatry. Pre mnohých obľúbené miesto na turistiku, tréningy, oddych a relax.
Prebehnúť ale po tejto trase, ktorá turisticky by mala trvať okolo 19 hodín je už poriadna výzva, ktorá mnohých láka a budí z postele tesne po polnoci.
Trasa je veľmi zradná, úvodných 30 km je rýchlych, najviac prekvapení nám poskytne posledných 20 km od Hrebienka, kedy nás čakajú dva strmé výstupy na Veľkú Svišťovku a do Kopského a Širokého sedla a dva, mimoriadne strmé a technické zbehy k chate pri Zelenom plese a do Monkovej doliny, teda do cieľa pretekov.
Pokojne sa môže stať, že mnohí úvod prepália a čakajú ich ťažké boje na záver. Tiež sa môže stať, že časový limit na Hrebienku vôbec nestihnú a budú z pretekov predčasne odstavení.
Ja som šiel opatrne, podľa pocitov, nezdalo sa mi tempo rýchle, ale keďže ma nikto nepredbehol, okrem začiatku, kedy som stratil kontakt s prvými tromi bežcami z Čiech, tak asi ani pomalé. Najdôležitejšie pre mňa bolo užiť si slobodný a voľný beh.
Mal som ale na starosti iné, nečakané záležitosti. Do Hrebienka som si „užil“ tri nekontrolované pády. Ten, kto pozná Tatry, sám dobre vie, že pri každom kroku treba byť pozorný a opatrný. Pri behu a hlavne pri zbehoch to také jednoduché nie je. Najskôr som hodil „rybičku“, potom som sa skotúľal do kosodreviny a ešte pred Hrebienkom som stihol ďalší kotrmelec po kameňoch. Krvácal som na rôznych miestach, pravé lýtko silno narazené, celý špinavý, topánky roztrhané, ale nič vážne sa mi zázrakom nestalo. Bol som pomerne v pohode, mierne dezorientovaný, že čo sa deje, no ani na chvíľu mi to nenapadlo, že by som premýšľal to ukončiť na Hrebienku.
