Kto ma pozná, dobre vie, že uprednostňujem chôdzu, rada sa hýbem, počas cestovania si čítam či pracujem, snažím sa žiť zdravo.
Myslím na životné prostredie a čudujem sa ľuďom, ktorí trávia ráno čas v zápchach hundrajúc jednotlivo každý vo svojom aute.
Počas uplynulého Európskeho týždňa mobility, ktorý sa niesol v duchu hesla Kombinuj a choď, som musela naozaj veľa cestovať.
Využila som rôzne druhy dopravy, presne v duchu prebiehajúcej kampane – vlaky, autobusy i mestskú hromadnú dopravu. Väčšina vlakov meškala minimálne desať minút. A bolo jedno, či som išla rýchlikom, alebo osobným vlakom.
Extrém som zažila v piatok ráno, keď sme namiesto pätnástich minút sedeli vo vlaku štyridsať. Skúste si v takých podmienkach niečo plánovať, neexistuje, aby vám to vyšlo.
Dôsledkom bolo, že som niekoľkokrát nestihla obed, prípoj alebo som meškala na dohodnuté stretnutie.
Poviem vám, že to, čo sa tu deje, je už priveľa aj na dôchodcov, ktorí akože cestujú zadarmo. Keď vám meškajúci rýchlik na ceste do Popradu ešte nečakane zastane v Spišskej Sobote, vy by ste už-už vybehli, lebo sa ponáhľate na autobusový prípoj do Hranovnice – ďalší spoj ide totiž o sedemdesiatpäť minút, máte čo robiť, aby ste to ustáli.
Mestská hromadná doprava odchádza bežne pár minút skôr, rovnako autobusy. Asi im je jedno, že chodia zriedkavo a často poloprázdne.
Párkrát som v popradskej MHD na ceste do školy ráno so synom vytiahla vodičský preukaz – veď naň bola zľava, no a veru, poviem vám, pomohlo.
Po tomto týždni mobility som odhodlaná oveľa viac ho aktívne využívať, lebo na to, aby sme žili „európsky“, ešte nemáme.
