KRIVANY. Zanietený horlivec za tradičnú kultúru zanechal po sebe prácu nevyčísliteľnej hodnoty.
Etnograf, folklorista, bádateľ, bojovník za tradičnú kultúru, používanie nárečí, národopisec, učiteľ. Taký bol Ján Lazorík.
Jeho pečať majú stovky materiálnych zberateľských artefaktov i neobsiahnuteľné duchovné dedičstvo.
Do folklórneho neba odišla legenda. Ján Lazorík Čítajte Rozsah Lazoríkových zbierok by naplnil niekoľko múzeí.
V sobotu 29. septembra uplynulo nedožitých 98 rokov od narodenia tejto významnej osobnosti nielen regiónu, ale aj celého Slovenska.
Za svoju činnosť bol Ján Lazorík 1. januára 2018 ocenený prezidentom SR Andrejom Kiskom. Dostal in memoriam štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti ľudového umenia a folklóru.
Ako si však na tohto človeka spomínajú jeho najbližší? Jána Lazoríka nielen ako neúnavného človeka, ale aj otca priblížil jeho syn Ľubomír.
Na deti bol Lazorík prísny
Ján Lazorík bol otcom siedmich detí, z toho boli piati chlapci.
„My sme náš rodinný spôsob života brali ako fakt, ako nutnosť, že tak to je a tak to má byť, s rešpektom k rodičom,“ spomína Ľubomír na rodinu.
Ján Lazorík: Napísal som 35 kíl listov a nič Čítajte „Otca sme ako deti príliš neregistrovali, respektíve sme sa mu pri našich detských i neskorších záujmoch skôr vyhýbali, pretože on mal dennodenne svoj plán, svoju robotu, ktorej význam sme až neskôr pochopili.“
Ako s úsmevom opisuje, ako deti vraj boli „v podstate rady že otec skoro ráno vstal, celý deň, celé dni bol preč a posledný líhal spať. Ako otec bol na nás deti veľmi prísny, nekompromisný“.
Deti mali stále zadelené úlohy, prácu, čo má kto urobiť, ako pomôcť a otec po delení úloh hneď na celý deň odišiel.
So všetkým oboznamoval i rodinu
S jeho spôsobom a zápalom žili odmala.
„Ešte aj teraz v podvedomí sa mi vynárajú spomienky na jeho príchody domov a rozhorčené vyjadrovanie nespokojnosti či spokojnosti, kde sa mu čo podarilo v akej obci, akého ľudového vedomca, rozprávača podchytil, akú autentickú svadobnú pieseň nahral na magnetofónovú pásku, odfotografoval poslednú slamenú strechu či „cetku zo zajdu co nośila v nej hnuj na poľo“, respektíve nahral príbeh účastníka bojov na Piave – talianskom fronte z 1. svetovej vojny, alebo spod kláta stihol zachrániť maľovanú truhlicu.“
Pokladom bola tolerantná manželka
Neprítomnosť otca deti vnímali celé detstvo i neskôr v dospelosti.
Posledná rozlúčka s Lazoríkom pri muzike: Pripravili mu festival Čítajte „Realitou bolo, a to by som chcel zdôrazniť, že ako deti sme viacej lipli, respektíve aj neskôr ako dospelí sme sa vracali predovšetkým k mame. Na nej bola celá starostlivosť o sedem detí, dom, domácnosť v neľahkom období a otec bol takým ôsmym dieťaťom. Ona bola v podstate jadrom jeho úspechu a rozhodujúcim tmelom v rodine,“ opisuje Ľubomír.
Ich mame pripisuje veľký podiel na tom, že ich rodina fungovala a jej manžel mal priestor na svoje aktivity.
„Otec mal veľké šťastie, že mal pri sebe osobu, ktorá všetky jeho činnosti i nečinnosti znášala, tolerovala a bola takým prirodzeným spojovníkom medzi nami deťmi, otcom i okolím.
V domácnosti otec zvládol akurát pripraviť čaj, a neskôr už aj praženicu.
Aj známi mu hovorili: Máš ty ščesce Janku, že máš pri sebe ženu Emku,“ spomína s úsmevom syn Ľubomír.
