SPIŠ. Obaja muži s týmto menom žili v búrlivom 17. storočí. Dátumy ich narodenia delí deväť rokov a miesta, kde prišli na svet, deväť kilometrov.
Nulová bankovka má pre nich hodnotu Čítajte Dnes je však už ťažké povedať, či boli v nejakom rodinnom vzťahu a či sa niekedy v živote stretli. Naši dvaja Jánovia boli súčasťou dvoch rozdielnych svetov, ktoré v tom čase stáli proti sebe v ostrom protiklade.
Jeden bol katolícky a druhý evanjelický kňaz. Dva svety, ktorých boli súčasťou na seba vtedy neľútostne narážali. Na tento konflikt doplatili aj obaja spišskí Jánovia Simonidesovia.
Katolícky kňaz Ján Simonides
Starší z nich, ktorý bol katolíckym kňazom, sa narodil 27. decembra 1639 v Bijacovciach pod Spišským hradom.
Bijacovce sú rodiskom katolíckeho kňaza J. Simonidesa. (zdroj: Martin Furmanik)Gymnaziálne štúdiá absolvoval na neďalekej Spišskej Kapitule. Vo svojich dvadsiatich rokoch potom vstúpil v Košiciach k jezuitom.
Ďalšie roky strávil ako novic v Trenčíne. Potom učil v Trnave na trnavskom jezuitskom gymnáziu. V roku 1663 sa dostal opäť do Košíc, kde strávil dva roky štúdiom filozofie na tamojšej univerzite. Po skončení štúdia sa dostal do Užhorodu. Aj tam učil na jezuitskom gymnáziu. Odtiaľ sa do tretice vrátil do Košíc. Nasledujúce štyri roky v metropole východu študoval teológiu. Toto štúdium v roku 1670 ukončil kňazskou vysviackou. Jeho štyri roky v kňazskej službe boli vyplnené neustálym putovaním, na čo však už bol zvyknutý z predchádzajúcich rokov.
Cisári neprišli, pamiatky na Spiši ostali Čítajte Simonides bol postupne v Rožňave, Nižnej na Orave, Viedni, Ružomberku a Palúdzke. S výnimkou Viedne na všetkých týchto miestach pôsobil ako kazateľ a misionár. Väčšina Slovenska bola totiž v tom čase protestantská a jedným zo spôsobov, ako chceli predstavitelia katolíckej cirkvi dosiahnuť návrat ľudí ku katolíckej viere, bolo posielanie kňazov medzi ľud. Mali pôsobiť nielen duchovne, ale aj materiálne a pomáhať ľuďom v ich bežnom živote. O to sa snažil aj jezuitský páter Ján Simonides. V evanjelickom prostredí sa napriek svojej úprimnej snahe pomôcť stretával s nevraživosťou miestnych. Kvôli tomu musel žiť v katastrofálnych podmienkach často o chlade, hlade i smäde. Podobné to bolo v jeho ďalších pôsobiskách v Senici a neďalekých Vrbovciach. Napriek tomu Simonides obrátil na katolícku vieru niekoľko stoviek protestantov zo Senice a okolia. Po Vrbovciach nasledovala Simonidesova posledná štácia – osem kilometrov vzdialená Turá Lúka pri Myjave.
Už po príchode na toto miesto sa Simonides stretol s nenávisťou, akú dovtedy nepoznal. A to si už prešiel všeličím. Táto nenávisť miestnych sa len stupňovala. Predzvesťou tragédie mladého kňaza bolo v roku 1672 napadnutie sprievodu prepošta Juraja Bársonyho Turolúčanmi, pri ktorom zomrel prepoštov brat.
Bijacovského rodáka surovo zavraždili
Simonidesovi sa stal osudným 31. október 1674. V teň deň, práve keď si evanjelici pripomínali výročie Lutherovej reformácie, prišli k Simonidesovej fare muži z Myjavy, ku ktorým sa pridali aj niektorí obyvatelia Turej Lúky.
