So slovenskou výpravou na majstrovstvách sveta v spartan race v americkom North Lake Tahoe sa trochu pohrala choroba. No i tak v tímovej súťaži získali vynikajúce piate miesto. Viac v rozhovore s Jakubom Haviarikom.
Majstrovstvá sveta v USA sú za vami. Plány boli asi trochu iné. No choroba urobila vo výprave svoje. Čo sa vlastne udialo?
„Áno, pravdaže plány boli iné. Po minuloročnom nevydarenom pokuse som tento rok nechcel nič podceniť a do Ameriky sme vycestovali s viac ako dvojtýždňovým predstihom aby sme sa v pohode adaptovali na nadmorskú výšku a časový posun. Jeden člen nášho tímu však ochorel krátko po prílete. Ja s Peťom Žiškom sme boli prvý týždeň v pohode. Formu som cítil naozaj veľmi dobrú, konečne som si ju načasoval na vrcholné podujatie, no potom to prišlo. Choroba skolila aj nás a tak sme osem dní ležali v posteli a ja som vedel, že na individuálny závod môžem zabudnúť.“
Choroba vás síce vyradila zo súťaže jednotlivcov, no v tímoch ste nastúpili. Aké to bolo na štarte?
„Keďže sme sa z choroby ako tak dostali dva dni pred štartom a prvý rýchlejší beh bol po desiatich dňoch večer pred štartom tímového závodu, tak som stál na štarte mierne v obavách, ako sa mi pobeží. Či to vôbec moje oslabené telo zvládne. Oproti minulému roku prišla zmena v tom, že štartovali trojčlenné tímy rovnakého pohlavia a národnosti. Podmienka bola, že musia dobehnúť do cieľa všetci traja v jednej minúte. Konkurencia bola naozaj veľká a každá krajina postavila na štart to najlepšie čo mala, dokonca USA mali na štarte tri tímy v mužskej kategórii. Vedeli sme, že dostať sa do TOP 5, čo bol náš cieľ, bude náročné.“
Podarilo sa, navyše ste z európskych tímov boli najlepší. Aká bola súťaž tímov pre vás?
„Áno, je to tak. Nakoniec sa nám podarilo uchmatnúť pekné 5. miesto, teda sme boli najlepší európsky tím. Ukázala sa dominancia Kanady, ktorá vyhrala a hlavne USA, ktoré mali zvyšné zastúpenie v TOP 5. Tímová súťaž sa mi veľmi páčila, dlho sme sa držali vysoko a na medailových pozíciách, dokonca niekde v troch štvrtinách sme boli aj pred Kanadou, no žiaľ, v závere nám došli sily, čo bolo určite spôsobené aj biednym zdravotným stavom. Naši súperi dokázali tempo v závere ešte zvýšiť. S výsledkom som bol určite spokojný, bežalo sa mi oveľa lepšie, ako som očakával. Trápili sme sa už len v závere, kde prišli už aj nejaké kŕče a tak podobne. Trať bola zaujímavo postavená mala dĺžku asi 16 kilometrov a nastúpali sme necelých 1000 výškových metrov.“
Do konca roka bude ešte pár pretekov. Na ktoré sa chystáte a ktoré budú pre vás výzva, ktorú si určite nechcete nechať ujsť?
„Čaká ma ešte finále CEU série v Miskolci, kde ešte stále mám šancu na prvé miesto. Na druhý deň si v rámci prípravy na Trifekta majstrovstvá sveta dám tri sprinty. Tu teda ukončím stredoeurópsku sezónu. Začiatkom novembra sa vydám do Sparty do Grécka na Majstrovstvá sveta v trifekte, kde sa bude vyhodnocovať súčet časov každej úrovne a to Beast, Super a Sprint. Tieto trifekta víkendy mi zatiaľ sedeli. Dúfam, že už som si všetku smolu minul a že konečne sa mi to vydarí aj na vrcholnom podujatí. Potom mi ostane už len mesiac na prípravu a sezónu ukončím na 24 hodinovke na Islande.“
