BARDEJOV. Dve miesta, tri diskusie. Minulý týždeň bol v Bardejove plodný na kvalitných hostí aj diskutujúcich domácich. Hovorilo sa o Tisových listoch, rebelujúcich kňazoch aj otcoch komunistoch. Čítali sa staré listy aj nové knihy.
Ľudia píšu Tisovi
„Tisíce listov Jozefovi Tisovi o slovenských Židoch sú nedávnym archívnym objavom americkej výskumníčky Madeline Vadkerty. Boli napísané počas vojny a dodnes sú nemými svedkami pohnutej doby. Ich obsah je plný dramatického napätia, emócií a prek-vapivých myšlienkových pochodov. Časom zostarli a zožltli, no ľudský charakter zostal uchovaný hlboko v nich. Samostatnou rečou hovoria o dobe, v ktorej vznikali a o tom, ako totalita menila spoločnosť. Ponúkajú tak nezvyčajný pohľad na prežívanie a zmýšľanie ľudí počas holokaustu,“ píšu na svojej stránke dobrovoľníci z Občianskeho združenia Vita in Suburbium Peter a Pavol Hudákovci.
Minulý utorok, najprv dopoludnia pre študentov a potom večer pre Bardejovčanov, pripravili v obnovenej Starej synagóge bardejovského židovského suburbia diskusiu nazvanú „Ľudia píšu Tisovi“.
Americká výskumníčka Madeline Vadkerty, špičkový slovenský historik Ivan Kamenec, skúsená publicistka Soňa Gyarfašová a vynikajúci literát Peter Juščák diskutovali s Bardejovčanmi v nádherne rekonštruovaných priestoroch Starej synagógy.
“A tak som sa pomodlil. Nečakal som nič a stalo sa všetko.
„
„Niet strašnejšieho utrpenia pre rodiča, ako keď sa ubližuje jeho deťom. Keď v roku 1940 povyhadzovali židovské deti zo stredných a vysokých škôl, rodičia písali Tisovi tragické listy. Jeden z najdrastickejších bol od rodiča, ktorý prosil, aby jeho deti nechali doštudovať a v ktorom sľubuje, že bude deti vychovávať v prísnom celibáte, aby ďalej nešírili zlú židovskú krv,“ pripomenul smutné memento historik Ivan Kamenec.
Večer s Pastirčákom
Do kultúrno-komunitného centra Bašta prišiel v stredu večer kazateľ, publicista, spisovateľ a básnik Daniel Pastirčák.
Čítal básne a diskutoval o viere, Bohu, cirkvi, ale aj o svojej pripravovanej knihe o tom, ako ho za socializmu vyhodili z košickej umeleckej školy za rebelskú protištátnu výstavu. A prečítal aj jednu rozprávku.
„V čase keď som študoval strednú školu, som bol naozaj dôsledný a zanietený ateista. Veril som, že žijem vo vesmíre slepej, nevedomej energie a hmoty, ktorá určuje celého človeka. A že každá moja myšlienka je len dôsledkom a vedľajším produktom biochemických reakcií a elektrických výbojov v mojej hlave. Že slobodná vôľa, pravda a láska je len obyčajná ilúzia,“ zdôveril sa návštevníkom Pastirčák.
„Bude to znieť hlúpo, ale život mi zmenilo to, že som sa zamiloval. Ako študent som počas prázdnin stretol dievča, ktoré vyzeralo ako pastierka. Bol som s ňou a mal som v hlave len jedinú myšlienku. Aby to nikdy neskončilo. A to bol pre mňa absolútny šok, pretože to bolo v ostrom rozpore s mojím ateistickým determinizmom,“ vysvetlil.
„Ocitol som sa vtedy v reálnom stave bytia, ktorý nechcel nič iné, iba aby bol večný. A hlboko v sebe som cez praktickú skúsenosť pochopil, že láska je to, čo dáva životu zmysel. A že to, čo hľadáme ako chýbajúci zmysel života, je láska. Lebo to jediné v nás, čo potrebuje večnosť, je láska. Potom som si uvedomil, že ak nič neurobím, budem iba pochybovať. A tak som sa pomodlil. Nečakal som nič a stalo sa všetko,“ vyznal sa Pastirčák.
Havran v Bašte
Teológ, autor, publicista, komentátor a diskutér Michal Havran, mal pôvodne v Bašte predstaviť svoju novú knihu „Otec bol v strane“.
Keďže jej vydanie trochu mešká, témy svojej knihy sa v úvode zaujímavej štvrtkovej diskusie síce dosť detailne dotkol, no potom už priestor dostala voľná diskusia a otázky Bardejovčanov a rôzne témy.

Vyrovnanie sa s komunistickou minulosťou svojich rodičov dnešných štyridsiatnikov, prvá svetová vojna, holokaust, Slovenské národné povstanie, strata schopnosti duchovných prihovárať sa ľuďom, súčasná politická situácia, mafiou a morálnym úpadkom prerastené politické strany a vládni politici. O tomto všetkom sa takmer dve hodiny diskutovalo v Bašte.
„Bohužiaľ sme sa ešte ako národ nenaučili istej piete a úcte k minulej skutočnosti. Stratili sme citlivosť pre plynutie symbolického, liturgického času v spoločnosti. A nahrádzame ho falošnými udalosťami a dátumami, pri ktorých ľudia rozpoznávajú, že to nie je pravda,“ diskutoval Havran o potrebe pravdivo sa vzťahovať k významným udalostiam a osobnostiam Slovákov.
„S Čechmi sme mali spoločný štát Československo, ktorý bol vyhlásený v Prahe 28. októbra 1918. Nie v Martine 30. októbra. Veľká blamáž súčasnosti je, že tento rok ideme vyhlásiť špeciálny jednodňový štátny sviatok, ktorý bude len tento rok, 30. októbra,“ komentoval diskutér neschopnosť slovenských politikov pomenovať významnú udalosť tak, ako sa stala.