Akosi sme si v ostatných rokoch zvykli výrazne a honosne sa zapodievať v mesiaci október jediným dňom, ktorý ktosi pomenoval Deň úcty k starším. Priznám sa, aj ja sa naň vždy teším, lebo býva zvyčajne výnimočný, excelentný, ba mnohí si ho užívame. Ibaže, nie o tom chcem hovoriť.
Viackrát som navštívila domovy dôchodcov, či hospice, kde zvyčajne stretnete aj starých opustených ľudí. Aj mňa osobne zarmucuje pohľad na tých, ktorí čochvíľa pozerajú na zatvorené dvere, či sa predsa len, aspoň v ten jediný deň v roku neobjaví ten, ktorému za mlada darovali život. Vychovali ho, nie raz z ruky do úst, žili pre neho i trpeli, strachovali sa oň a jeho život, bdeli nad jeho kolískou a spievali po večeroch uspávanky.
Charitatívna burza šatstva oslovila Čítajte Je mi jasné, že drvivá väčšina potomkov si cti svojich rodných po celý ich život, rozdáva im lásku a pohladenie i v tej poslednej minúte. Ale, žiaľ, nie sú medzi nami iba takí. Srdce mi trhalo, keď som v jednom hospici počula v slzách rozprávať svoj životný príbeh pani Júliu. A nemala ani veľa rokov, niečo nad sedemdesiat. Vlastný syn ju obral o strechu nad hlavou a zbavil sa jej tak, že ju strčil ďaleko od jeho i jej domova, aby ani nemohla pricestovať. Dvere na ňu už niekoľko rokov neotvoril, nezavolal, neinformoval sa o jej zdravotný stav nikdy. Bola totiž na vozíčku.
Áno, žijú medzi nami aj opustení ľudia. Sú ich stovky a možno tisíce, ktorí túžobne očakávajú čo i len mávnutie. Nemali by sme byť k ním ani my, ostatní, neúctiví, bezohľadní, keď tí najbližší z rôznych dôvodov si na nich nespomenú. Poznám mnohých, ktorí ako dobrovoľníci navštevujú rôzne podobné zariadenia, aby takýmto opusteným starcom dali aspoň nádej na ľudské dobro a milé slovo. Sú to anjeli, ktorí im prinášajú pôžitok z človečenskej prítomnosti, ktorú zrejme nič hmotné nenahradí.
Generácia našich starých mám a otcov si nezaslúži odchádzať z tohto sveta zabudnutá, opustená, bez ľudského pohladenia. I toto totiž patrí do októbrového Dňa úcty k starším... Spomínajme na tých najbližších vždy a pravidelne. Lebo neskôr to môžeme oľutovať. Ibaže zvyčajne už býva naozaj neskoro.
