Už len pár dní a tento (pred) volebný kolotoč sa dotočí. Pre niekoho s eufóriou zo zdvihnutého adrenalínu, pre niekoho s rozkolísaným žalúdkom a snahou vyvrátiť všetko nestráviteľné.
Ale po magickom termíne volieb sa potom život vráti do svojho bežného štvorročného cyklu.

Povolebné obdobie – štandardné obdobie – predvolebné obdobie – voľby.
Teraz už na dvere po sobote zaklope povolebné obdobie. Frekvencia stretnutí s obyvateľmi prejde do štandardného režimu, facebook sa mi vyčistí od reklamy na kandidátov na primátora v Starom meste v Bratislave (ešte som neobjavila, na základe akých algoritmov mi vychádza práve táto ponuka).
A zas, okrem iného, príde i útlm papierový.
Milujem vôňu papiera. A zvlášť toho v nových knihách. Ale čím sa viac blíži 10. november, tým sa viac moje čuchové schopnosti otupujú. Všetkého veľa škodí.

Lesy, teda tie zvyšky, čo z nich zostávajú, musia roniť posledné krvavé sestry nad reklamným útokom. Ten si to mieri rovno na reklamné schránky. A fakt ich nestíham vyberať.
V spojitosti s tými mega lacnými produktmi od najlacnejších kuracích stehien až po najmodernejšie háčiky na uteráky do kúpeľne je volebná reklama nadmiernou záťažou na nosnosť týchto zberných miest (dobrých) správ.
Teším sa, až bude po voľbách a budem môcť pokojne aj celý víkend nevybrať schránku a nebáť sa, že v pondelok bude musieť jej obsah odhadzovať s lopatou. Letáky z nich prestanú padať.
A tiež čakám, že aj tie sľuby prestanú padať ako manna z neba. Už sa bude namiesto sľubov pracovať.

Škoda len, že ľudská kapacita spomienok je v mnohých prípadoch obmedzená. Čo sa stalo pred štyrmi – piatimi rokmi, akoby sa ani nebolo stalo. Zhltla to dávna minulosť. Dnes je to ťažký štandard a samozrejmosť. Ráta sa to, čo je nové. Nový asfalt, nová oprava, nové všetko, čo sa vidí. A počíta.
A či je to s nálepkou predvolebného či volebného, rozhoduje stále v konečnom dôsledku kvalita práce. A tú preverí čas. Tak ako preverí aj plnenie sľubov.
Lebo stále platí staré známe: „Nikto vám nemôže dať to, čo vám vieme my sľúbiť...“