Basketbalista Stanislav Rášši vymenil po osemnástich rokoch hľadisko za basketbalovú palubovku a posilnil rožňavský druholigový tím.
V aktuálnej sezóne ste sa znova vrátili do súťažného kolotoča. Po ako dlho trvajúcej pauze?
„Môj návrat pod súťažné basketbalové koše ako hráča je po zhruba osemnástich rokoch. Nie je to nič výnimočné, žiadna senzácia.“
Čo rozhodlo o tom, že ste sa vrátili?
„Oslovil ma prezident klubu Michal Bagačka s tým, či by som nepomohol chlapcom v tomto ročníku 2. ligy, nakoľko v družstve chýbajú vyšší alebo vysokí hráči. Aj keď zo zdravotného hľadiska nie som úplne v poriadku, zranenie kolena ma predsa len trochu obmedzuje vo výkonnosti, osloveniu som vyhovel. Samozrejme, že sa toto rozhodnutie nezrodilo len tak. Niekoľko týždňov som nad tým premýšľal a zvažoval, či sa vrátiť. Rozhodla moja ochota pomôcť, pokiaľ to bude v mojich fyzických silách a zdravie mi to dovolí.“
Aký bol prvý zápas?
„Prvý zápas bol z mojej strany trošku rozpačitý. Predsa len som súťažne nehral veľmi dlhú dobu a štýl hry sa zmenil. A ruka už nie je taká presná, aká bola predtým. Samozrejme, že som bol aj trochu nervózny. Ale zo zápasu na zápas sa cítim lepšie a lepšie.“
Basketbalisti Iskry Prešov zvíťazili v Rožňave Čítajte Ako sa zmenil basketbal resp. súťaž za tie roky?
„Basketbal, ako aj iné kolektívne športy, sa za tie roky ozaj zmenil. Hra je rýchlejšia, tvrdšia. Štýl hry je iný, klasických pivotov už tak nie je vidieť. Pravidlá sa tiež zmenili a tie ovplyvňujú hru.“
Ako vnímate zmenu z diváka na aktívneho hráča? Čo bolo na nej najťažšie?
„Moja pozícia diváka bola vždy náročná, keďže som aktívne hrával a pôsobil aj na lavičke ako asistent trénera. Môj pohľad na zápas je iný, ako pohľad bežných divákov. Hodnotím realizované riešenia situácií, či už samotných hráčov, tak aj trénerov. Teraz, ako hráč, už nemôžem sa iba pozerať, ale musím svojím výkonom pomôcť a prispieť k dobrému výsledku celého družstva. Motivovať spoluhráčov, poradiť im a podporovať ich. Zmena to je veľká. Keď som nespokojný divák, zanadávam si, odídem a neriešim to už. No ak som nespokojný hráč, nemôžem odísť, nemôžem nadávať. Musím sa sústrediť na svoj výkon, na pomoc a podporu mužstva, na zlepšenie hry. A po zápase musím hodnotiť, analyzovať, nájsť chyby, ale aj svetlé okamihy, aby sme sa poučili a vyvarovali sa im v ďalšom zápase.“
V čom vidíte silné, resp. slabé stránky tímu? Čo mu chýba, aby začal víťaziť?
„Máme najnižšie mužstvo v súťaži a to je proti vyšším súperom veľká nevýhoda. Doterajšie zápasy potvrdili, že dokážeme hrať vyrovnanú hru, ale tretia štvrtina nám robí problémy. Nástup súpera nezachytíme a ťažko sa nám to dobieha. Strelecky sa trápime, nemáme strelcov zo stredných vzdialeností, respektíve si veľmi málo streleckých príležitostí vypracovávame. Kvôli študijným povinnostiam niektorých hráčov netrénujeme spolu tak často, ako by sme potrebovali a aj to sa prejavuje na našej hre. Našou najsilnejšou stránkou môže byť bojovnosť a odhodlanie, ale to zužitkujeme iba vtedy, keď budeme plniť pokyny, ktoré si povieme. Basketbal je kolektívna hra a každý hráč ma svoje miesto, svoju úlohu. Pokiaľ si to všetci uvedomíme, zodpovedne sa pripravíme, splníme pokyny, ktoré si povieme, verím, že víťazstvá prídu.“
