Juraj Soviar je básnik a textár, ktorý píše pre skupinu Elán a ďalších interpretov.
Má slovenská hudobná scéna ešte nádej? Má Čítajte Profesne je novinárom, začínal v Mladých rozletoch, pôsobil v ďalších tituloch, v súčasnosti píše pre Teraz.sk. Nedávno mu vyšla tretia básnická zbierka.
Nielen o novej knižke sme sa pozhovárali s Jurajom Soviarom pred finále Slovenskej hudobnej ligy, kde bol známy textár v porote.
Vyšla vám tretia básnická zbierka Tiger čaká na úsvit. Hovoríme o básnickej zbierke, ale sú to všetko básne – texty, ktoré majú rytmus a sú použiteľné v piesňach. Sú to viac básne alebo nezhudobnené texty?
„Je to tenký ľad. Robím viazaný verš a do toho piesňového textu dávam kus poézie. Tak to hovorí Ľuboš Zeman. Je to normálna rytmika, šamanské bubny. Robím čisto viazaný verš, voči voľnému mám veľkú bázeň, hoci ma kamaráti do toho doslova nútia. Špičkoví autori ako Maroš Bančej či Andy Turan a ďalší mi prízvukujú, že urob už konečne voľný verš, ale nie. Pri viazanom verši už asi ostanem do konca života, pretože v ničom inom nebudem doma.“
Sú z niektorých básní z Tigra dnes už aj hotové zhudobnené piesne?
„Sú, ale zatiaľ nemôžem povedať ktoré, pretože v éteri sa objavia až niekedy začiatkom budúceho roka.“
Aj v predošlej knižke Nemaľuj ženu na stenu nejaké boli, že?
„Áno. Debut Odkazovač bol výber väčšinou už zverejnených textov. Potom prebehol dlhý čas a v Nemaľuj ženu na stenu to bolo tak pol na pol.“
Môžete porovnať tie tri knihy? Odkazovač sa líšil aj graficky, ďalšie dve sú prepracovanejšie.
„Chcem poďakovať Ľubošovi Zemanovi a tiež Valike Malíkovej a pani Belopotockej za to, že ma zobrali do stajne vydavateľstva Ikar. Z Nemaľuj ženu na stenu som predal 550 kusov z tisícového nákladu, čo je bomba. Keď túto knižku krstil Jožo Ráž popolom z cigary, tak hneď vtedy som dostal ponuku na ďalšiu knižku a tou je Tiger čaká na úsvit. Tak som musel makať na tom, aby vznikla.“
Dali ste si záležať aj na vizuálnej stránke. Ako vznikli ilustrácie?
„Knihu Tiger čaká na úsvit ilustrovala vynikajúca Alexandra Hudecová. Odporučila ju Valéria Malíková z Ikaru. Čo sa týka knihy Tiger čaká na úsvit, veľmi vďačím Alexandre a mojej Monike a mne. A skupine Elán.“
Dnes patríte medzi kmeňových textárov Elánu. Počúvali ste Elán v osemdesiatych rokoch, v čase najväčšej slávy, keď bol dvorným textárom Boris Filan?
„Áno. Boris Filan bol kolega môjho strýka a ja som chodil požičiavať si od neho nejaké dobré knižky. On ma usmerňoval, mal so mnou veľmi dobré rozhovory, keď som bol štrnásť až sedemnásťročný chlapec. Stále sa stretávame a je to výborné.
Ako sa dá skĺbiť novinárčina s kreatívnejšou textárčinou?
„Je to vlastne veľmi jednoduché. Pretože sú to dve linky jednej koľajnice. Keď som pôsobil ako novinár a vnímal som zlé osudy, tak som si to kompenzoval básňami. To je vzájomné.“
Vy ste vyslovene bratislavský mestský textár. Máte nejakú spätosť s východom?
„S Tatranskou Poliankou. Odtiaľ pochádza moja mamička. Žili tam moji starí rodičia a ako dieťa som tam vyrastal do dvoch rokov a chodieval som tam na prázdniny. Tatranská Polianka je moje najobľúbenejšie miesto na svete.“
Končí pre vás Slovensko v Tatrách?
„Práve naopak. Východné Slovensko je veľmi zaujímavé. Mám k nemu krásny vzťah. Nikdy som sa tu nestretol so zlými ľuďmi. Vždy sme si človenčensky sadli a tí ľudia ma na rôznych cestách – necestách ako reportéra obohatili. Dodnes si telefonujeme, stretávame sa. Ukázali mi také zákutia, ktoré nie sú na mapách cestovných kancelárii. Celú Českú i Slovenskú republiku som precestoval asi osemstokrát.“
Ako ste sa dostali k tomu, že ste začali písať texty?
„To sa začalo presne v Tatranskej Polianke, keď som mal 15 rokov, na prelome konca základnej školy a začiatku gymnázia. Keď prejdeme dejovým oblúkom o päť rokov ďalej, tak môj prvý profesionálny text, naozaj úplne prvý a profesionálny, bol Tisíc a jedenkrát pre skupinu Elán. Čiže som išiel z nuly na sto, rovno do tej najvyššej ligy.“
Elán mal svojich textárov. Ako ste sa k tomu dostali? Bolo to cez Ľuba Horňáka, vtedy nového člena Elánu?
„Ľubo Horňák v tom zohral dôležitú úlohu. Prezradím zákulisnú informáciu, ako vznikol text Tisíc a jedenkrát. Chodievali sme na Zlaté piesky. Nám sa páčia iba krásne dievčatá. Tak sme chceli o nich napísať nejakú pesničku. Chodievali sme na Obchodnú do jedného takého nočného podniku. Mňa zavreli do rohu, do takej kóje, dali mi pero a papier a nosili mi rumy. Nosil som ďalšiu a ďalšiu verziu. Pesničku volám Tisíc a jeden rum. Tak to vzniklo, Jožovi sa to zapáčilo a bol z toho hit.“
Najprv teda vznikol text, potom hudba? Nebýva to v Eláne opačne?
„Najprv bol text, mal asi päťdesiat verzií. Zhudobnil ho Ľubo, bol to náš produkt. Robíme to aj tak, aj tak, 50 na 50. Niekedy dostanem od Vaša Patejdla či Jana Baláža muziku, ktorú otextujem, ale mám aj hotové texty.“
Univerzálnych textárov je málo. V 80. rokoch nastavili textári typu Filan, Peteraj, Zeman a ďalší vysoký štandard. Dnes sa akoby vytratili. Vlado Krausz, vy, oveľa viac ich nie je. Prečo?
„Prečo sa vytratili univerzálni textári? Pretože každý jeden človek si myslí, že je textár, sústružník, atómový fyzik a každý chce robiť všetko a nikto nerobí nič. Preto univerzálnym textárom nedávajú priestor. To je moja striktná odpoveď.“
Ktorých z tých nových máte rád?
„Mimoriadne si vážim Vlada Krausza, toho mám veľmi rád. A Maja Brezániho s Jurikom, píšu veľmi dobré veci. Ale potom už skutočne nič neexistuje.“
Čo je zaujímavé, je fakt, že medzi textármi, aj tými staršími, nie je rivalita, ale kolegialita. Sú to kamaráti. Aj vás podporoval Ľubo Zeman a ďalší. Je to tak?
„Neexistuje žiadna rivalita. Nebyť Joža Urbana a Ľuboša Zemana, tak tu nie som ako textár, autor. Skutočne neexistuje rivalita. Stretávame sa, vymieňame si vtipy, knižky, debatujeme a sme jeden voči druhému prajný. Oni boli voči mne takí prajní, že ma posúvali ďalej a už som medzi nimi v tej lige. To je celé, my si neubližujeme, nie sú to ani dostihové kone, ani Formula 1.“
Meno Jožo Urban, ktoré zaznelo, je tiež veľmi dôležité. Bol jedným z najlepších textárov a básnikov...
„Jožo Urban je alfou a omegou. V roku 1991 bola v bratislavskom Ružinove súťaž Verš, kam som sa prihlásil. On bol v porote s Vojtechom Kondrótom. Vtedy sa Jožo chytil tých mojich prvých textov. Boli to zberné suroviny všetkých možných začiatočníckych chýb. Cítil, že je tam nejaký talent a venoval sa mu. Strávili sme spolu noci a dni. Posúval mi výborné knižky, a tak ďalej. Prežili sme spolu šialene intenzívnych osem rokov a nebyť jeho, tak dnes nie som tam, kde som.“
Jeho smrť je veľká tragédia, on okrem vlastnej skvelej tvorby pomáhal mladým básnikom.
„Jasne, on usmerňoval všetkých, rozdal sa. My sme spolupracovali v Mladých rozletoch, kde robil okrem iného Vademecum, boli to excelentné časy.“
