BETLIAR. V kaštieli Betliar otvorili prvý decembrový utorok v poradí už siedmu výstavu. Jej názov je Grófka bez kaštieľa s podtitulom Elizabeth Olgyay Andrássy a jej pozostalosť. Na úvod povedali pár slov poverená riaditeľka SNM Múzea Betliar Tímea Mátéová, či kurátorka výstavy Silvia Lörinčíková (jej príhovor prinášame v plnom znení). Milým hosťom slávnostné otvorenia bola Birgitta Westenberg, sesternica Elizabeth zo Švédska. Samotná výstava pozostáva z viac ako sto predmetov. Jej vizuálny koncept navrhol J. Barczi.
Životný príbeh Elizabeth Olgyay Andrássy (1924−2017), grófky bez kaštieľa, je jedným z mnohých príkladov smutných osudov, ktoré v období od rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie až po pád komunistického režimu v roku 1989 postihli tisícky rodín. „Vďaka veľkorysému daru jej dcéry Joy Olgyay prinášame v kaštieli Andrássyovcov v Betliari výstavu, ktorá chce oponovať nezmyselným nostalgiám za diktatúrou socialistov, byť kritická k sympatiám s fašistami a ktorá chtiac-nechtiac kladie vedľa seba slobodu Spojených štátov amerických a obmedzenia v kadarovskom Maďarsku či v Československu. Elizabeth Olgyay Andrássy ako veľmi mladá spoznala nezmyselnosť rozdeľovania ľudí podľa pôvodu či národnosti. Ako dvadsaťtriročná prišla takmer o všetko hmotné, no predovšetkým o svoj domov a so svojou rodinou začala život v cudzine,“ uviedla Judita Krajčiová z Múzea Betliar.
Elizabeth ešte patrila k tej generácii, ktorá zažila „rozprávkový“ svet grófov a princezien, život v okázalých palácoch a dokonca aj to, aká je jej rodina potrebná. Elizabeth pochádzala zo staršej betliarskej vetvy Andrássyovcov, ktorá gazdovala na panstvách v Gemeri, Above, Šariši či na Zemplíne. Jej prastarý otec gróf Aladár (1827−1903) bol najmladším spomedzi mimoriadne úspešných bratov, prostredného Júliusa I. (1823−1890) a najstaršieho Emanuela I. (1821−1891), synov grófa Karola III. (1792−1845) a grófky Adelheid (Etelky) Szapáryovej (1798−1876).
Elizabethin otec gróf Imrich, vnuk grófa Aladára, sa narodil v roku 1891 vo Veľatoch na Zemplíne ako najstarší syn Alexandra Andrássyho a Marietty Esterházyovej. Počas pôsobenia vo funkcii vojenského veľvyslanca Rakúsko-Uhorska vo Švédsku sa zoznámil s iba 16-ročnou gymnazistkou a so svojou neskoršou druhou manželkou a matkou Elizabeth Stellou Kuylenstiernou (1902−1998). Stella bola mimoriadne inteligentná a krásna mladá dáma s vyberanými spôsobmi a dobrou výchovou. Jej kniha spomienok s názvom Horí Pusta, vydaná v roku 1948 a ktorá sa stala bestsellerom, je vynikajúcim svedectvom o drsných udalostiach a o živote jej rodiny.
Elizabeth, ktorú familiárne volali aj Bonzo – podľa obľúbenej britskej kreslenej postavičky psíka Bonza, sa narodila na Vianoce 26. decembra 1924 v Budapešti, vyrastala v Maďarsku a prázdninovala u starých rodičov vo Švédsku, ale aj vo Veľatoch na Zemplíne. Mladá, iba 20-ročná Elizabeth prežila so svojou najbližšou rodinou strastiplnú cestu naprieč vojnou ničenou Európou do Švédska. Zo Švédska sa spolu s matkou a bratom Imrichom presťahovala do USA a Kanady. Odišli len s najnutnejšími osobnými vecami a len niekoľkými drobnosťami, ktoré sa im zmestili do kufrov. Prišli však o všetko. Rodina nakoniec našla útočisko v Spojených štátoch amerických, v krajine založenej na slobode s kapitálom budovaným na otvorenosti k imigrantom. Elizabeth sa počas štúdia na vysokej škole v Indiane zoznámila s maďarským architektom Aladárom Olgyayom, čestným občanom mesta New York, za ktorého sa v roku 1950 vydala. Elizabeth dala život dvom deťom, synovi Royovi a dcére Joy. Rodina sa usadila v Princetone, v štáte New Yersey, kde sa jej manžel, vtedy už profesor architektúry, preslávil projektovaním stavieb na báze solárnej energie.
Príhovor kurátorky výstava Silvie Lörinčíkovej
Milé dámy, vážení páni, ctení hostia,
keď človek pracuje v prostredí, v akom pracujeme my, často si kladie otázku, čo znamenalo narodiť sa do šľachtickej rodiny. V prvom momente nám isto napadne, že šľachtic sa narodí do veľmi špecifického prostredia, narodí sa takpovediac s titulom, majetkami a žije si svoj - na prvý pohľad bezstarostný život. Okrem toho sa však v živote riadi akýmsi kódexom, ktorý poznáme z francúzskeho jazyka. Je to Noblesse oblige - Šľachtictvo zaväzuje.
K čomu ich však šľachtický stav zaväzoval? Priznám sa, slovami to neviem celkom dobre popísať, ale vnímavému pozorovateľovi je to možné vycítiť zo stoviek historických fotografií a z toho, čo našťastie v našom okolí ešte môžeme vidieť: sú to budovy škôl, sirotincov, nemocníc, ktoré vznikli hlavne vďaka štedrým fundáciám grófskej rodiny. Na tomto mieste si pomôžem ešte slovami významného českého literáta a historika, Bohuslava Balbína, ktorý v 17. storočí o šľachtictve povedal, že: je to neustále preukazovanie vynikajúcich vlastností, k čomu vedie potomkov ich pôvod a príklady ich predkov. Bol to záväzok za každých okolností čo najlepšie spravovať svoje majetky, krajinu, rozvíjať kultúru, hospodárstvo a sociálny systém na svojich panstvách, ale ak si to vyžaduje vlasť, tak hoci sa aj obetovať za ňu. Máme množstvo príkladov na to, Andrássyovcov nevynímajúc, ako šľachtici - spravidla v dôstojníckych funkciách, neváhali postaviť sa do predných línií na frontoch a mnohí z nich sa na svoje panstvá už nikdy nevrátili. Takéto príklady poznáme vďaka knihe spomienok z pier andrássyovských dám - Katinky Károlyiovej, Ilony Esterházyovej. Z pohľadu našej výstavy nemožno nespomenúť knihu Pustan brinner - Pusta horí, ktorú napísala Elizabethina mama, Stella Kuylenstierna Andrássy, ktorá veľmi živo opisuje okolnosti strastiplnej cesty rodiny z Maďarska do Švédska cez Alpy, alebo tiež situáciu, kedy sa šľachtici, slúžiaci v armáde, vrátili na slávnostné rodinné udalosti a svoje obdraté a špinavé vojenské uniformy vymenili za slávnostný uhorský kroj s nablýskanou šabľou..., lebo aj keď je vojna a bieda, šľachtictvo zaväzuje! Máme príklady šľachtických dám, matiek s dcérami, ktoré prijali službu v poľných vojenských nemocniciach, kde boli dennodenne konfrontované so smrťou, lebo: šľachtictvo zaväzuje. Máme príklady úteku šľachtických rodín pred frontom, pred perzekúciami, ktorým boli šľachtici v stredoeurópskom priestore vystavení od rozpadu monarchie prakticky až do roku 1989. Odobratie šľachtických titulov a strata majetkov spôsobili, že z tých, ktorí po celé stáročia predstavovali hospodársku a politickú elitu regiónu a krajiny, sa doslova zo dňa - na deň stali ľudia bez domova, ktorí si so sebou často niesli iba najnutnejšie osobné predmety a hlavne spomienky, vďaka ktorým dokázali prežiť v podmienkach nového, a často tak anonymného prostredia.
Od udalostí v roku 1989 zaznamenalo historické bádanie v oblasti šľachtických rodín významný kvalitatívny posun. Uvedomujeme si význam šľachtického rodu Andrássyovcov z hľadiska rozvoja nielen nášho, ale aj iných, vzdialenejších regiónov. Mená členov rodiny z rodokmeňa tak nadobúdajú konkrétne tváre a konkrétne osudy, za historickými exponátmi z kaštieľa vidíme konkrétny životný príbeh jeho majiteľa. Aj na našej výstave sa budete môcť s takýmto príbehom zoznámiť. Príbeh Elizabeth Olgyay Andrássy, kozmopolitnej grófky s mnohými domovmi, ale v určitom čase aj bez akéhokoľvek domova bol natoľko pestrý, až sa nám zdá, že prežiť toľko udalostí, akou bola druhá svetová vojna, diktatúra či rodinné tragédie, za jeden ľudský život ani nie je možné.
Príbeh o Elizabeth je aj o úteku z krajiny, o hľadaní a nájdení nového a bezpečného domova, ale zároveň aj o túžbe pridržiavať sa tradícií, udržiavať rodinné kontakty, o túžbe vrátiť sa a vzbudiť záujem potomkov o pôvodné korene a o pôvodné miesta, hoci tieto časom - politickými okolnosťami, či ľudskou ľahostajnosťou, dávno stratili niekdajší lesk a slávu.
Pre nás, ktorí sa o túto pozostalosť budeme ďalej starať, je to zároveň tiež výzva a morálny záväzok objasniť doposiaľ nevyjasnené historické súvislosti, venovať patričnú pozornosť výskumu rodinnej histórie aj tej časti rodu Andrássy, ktorá v regióne Zemplína, či už na jeho slovenskej, alebo maďarskej strane, zanechala porovnateľné hodnoty, ako tu u nás, na Gemeri. Uvedomuje si aj to, aké je dôležité rozprávať mladšej generácii o tolerancii, veď ako to sama Stella Andrássy vo svojej knihe uviedla, nikto si nemôže byť istý tým, že sa niekedy neocitne v situácii tých miliónov ľudí, ktorí sa aj dnes pohybujú po svete bez vlasti a bez domova.
To je to najmenej, čo môžeme na pamiatku Elizabeth a jej predkov urobiť.
Ďakujem za pozornosť.
V domácnosti Elizabeth sa nachádzalo len zopár predmetov odkazujúcich na bohatú minulosť jej rodu, ktoré si návštevníci výstavy budú môcť pozrieť: obraz zázračnej Krásnohorskej Madony, patrónky Andrássyovcov, niekoľko starých výšiviek, zopár fotografií a reprodukcia Benczúrovho obrazu mileniálneho prijatia uhorských magnátov cisárom a cisárovnou, na ktorom maliar zachytil niekoľkých členov rodu Andrássy – okrem iných aj Elizabethiných prastarých rodičov, ktorí zastávali vysoké dvorské funkcie. Elizabeth so záujmom sledovala osudy svojich rovesníkov i príbuzných vďaka čomu sa v jej pozostalosti zachoval pomerne rozsiahly archív, ktorý je vzácnym prameňom genealógie rodu a ktorý je na výstave prezentovaný.
19. septembra 1970 Elizabeth prijala správu o úmrtí iba 18 ročného syna Roya, ktorý zahynul po štvormesačnej vojenskej službe vo vietnamskej vojne, v bojoch o Kambodžu. Predmety pripomínajúce tragédiu jej syna patrili k tým najcennejším, ktoré mala. Medzi úlomkami spomienok na domov s kráľovskou minulosťou tak nájdeme americkú zástavu z rakvy syna – hrdinu i čiapku a odznak organizácie Matka zlatej hviezdy (Gold Star Mother), v ktorej sa Elizabeth aktívne angažovala. Od malička bola vedená k pomoci iným a tak sa na 27 rokov stala aktívnou členkou Červeného kríža a pomáhala ľuďom postihnutým živelnými pohromami.
Elizabeth po zmene režimu viackrát navštívila Maďarsko, aj Slovensko. Pri príležitosti svojej návštevy na hrade Krásna Hôrka v roku 2010 vyjadrila želanie byť pochovaná v tunajšej rodovej hrobke vedľa svojho prastarého otca. Posledné roky svojho života prežila u dcéry Joy na farme v štáte Oregon. Zomrela 24. januára 2017 vo veku 93 rokov. Jej telesné pozostatky boli podľa jej priania uložené na večný odpočinok 20. augusta 2017 na hrade Krásna Hôrka. Elizabeth je jedinou z Andrássyovcov, žijúcich v Amerike, ktorá sa napokon, aj keď po smrti, predsa len vrátila domov...
