SNINA. Na minulotýždňové výjazdové rokovanie vlády v Snine – ďalšom najmenej rozvinutom okrese (je ich už dvadsať, z toho na východe pätnásť) a o ďalšom akčnom pláne pomoci vyrážam v stredu ráno z Bardejova.
Na severovýchode je v polovici januára menšia snehová kalamita. Minulú noc teploty stúpli, cesty sú pokryté snehovo-soľnou svetlohnedou brečkou.
Kelča
Dve hodiny po lokálnych cestách cez desiatky obcí, mestečko Giraltovce, okolo vodnej nádrže Domaša, smerom na Stropkov.
Potom cez Humenné až do Sniny. Na ľahučkej, služobnej Toyote Yaris sa snažím nedostať do šmyku. Márne.
Po každých desiatich kilometroch obchádzam snehové pluhy a cestárske posypové špeciály. Pri Domaši míňam majestátny starý kostol. Týči sa nad zamrznutou vodnou hladinou. A nad svojou dávno zatopenou farnosťou dediny Kelča.
Je to zvláštny a mrazivý zimný pohľad. Vežatý duchovný relikt po zaplavených domoch a ich obyvateľoch.
Dnes po nich zostali už len povestné a nebezpečné domašovské víry. Vynárajú sa za vlahých letných nocí z hlbín mŕtvych domov a živých studní. Kostol mal šťastie. Stál na kopci.
Chlebom a soľou vás vítame v Sninskom kaštieli. (zdroj: MARIO HUDÁK)Moravská poistka
Zastavím na čerpacej stanici s tematickým názvom – Domaša. Kúsok za kelčianskym kostolom.
Moravskú bagetu mi na opustenej benzínke uprostred lesa jediná do mobilu klikajúca predavačka nezohreje. Mikrovlnka zase vyhadzuje poistky.
„Je to už na porazeňe, prebačte,“ hovorí. Zjem ju v aute studenú. Skontrolujem mejly, esemesky a čety, nastavím navigáciu a fičím ďalej.
