Patrí k zanieteným hudobníkom a folkloristom. Rozmanité prejavy ľudovej kultúry sú jeho srdcovkou už od detských čias. Akordeonista a učiteľ Radoslav Duda v ostatnom čase pravidelne účinkuje aj v hudobno-zábavných televíznych reláciách.
Kto vás v detstve priviedol k spevu a hudbe?
Najprv začnem jedným krásnym citátom, ktorý som minule čítal: „Ak dáš dieťaťu rybu, nakŕmiš ho na deň. No ak ho naučíš loviť, nakŕmiš ho na celý život.“ Asi týmto mottom sa inšpirovali moji rodičia, keď s nami od raného detstva spievali, neskôr nás všetkých troch bratov priviedli i hudobnému nástroju, a to v lipianskej ZUŠ-ke, ktorú sme všetci traja aj úspešne absolvovali. Počas základnej školy prišli tiež nejaké spevácke súťaže a s nimi aj úspechy v podobe víťazstiev. Neskôr to boli detské folklórne súbory a potom iné kapely a hudobné zoskupenia.
Učíte hudobnú výchovu na základnej škole. Vždy ste chceli byť učiteľom, alebo ste mali v detstve aj iné povolania, ktorým ste sa chceli v dospelosti venovať?
Asi ako každý chlapec, aj ja som chcel byť smetiarom, kozmonautom, neskôr automechanikom, no najmä šoférom autobusu ako môj otec, ktorý nás svojím autobusom vyvážal po rôznych zákutiach Slovenska, ale aj Európy. Potom som z toho vyrástol a inšpiroval sa kolegami muzikantmi a kamarátmi – Mirkom Bujňákom, ktorý učí na Základnej škole v Nižnom Slavkove, a tiež riaditeľom ZŠ v Oľšove Jožkom Višňovským.
Ak by ste teraz mali vychádzať z vašich doterajších skúseností, aké sú dnešné deti a mladí, čo sa týka ich vzťahu k hudobnej výchove a hudbe vôbec?
Počas môjho sedemročného pôsobenia v Základnej škole v Brezovici prichádzam do kontaktu žiak – hudba takmer každý deň a stále sa teším, keď mám možnosť objavovať mladé talenty a deti, ktoré si rady spievajú ľudové, ale aj iné piesne. Najviac ma teší veta: „Pán učiteľ, poďme si už zaspievať.“ Keď vám to povedia takí ôsmaci, tak nie je o čom... Alebo: „Dnes sme si tak dobre zaspievali a tešíme sa na ďalšiu hodinu.“
Snažíte sa vaše hodiny hudobnej výchovy aj nejako zatraktívniť?
Myslím si, že keď na hodine zahráte na akordeóne alebo na klavíri, tak je to dostatočnou inšpiráciou pre väčšinu žiakov. K tomu ešte rôzne rytmické a melodické inštrumenty. Pri hudobných skladateľoch sa snažím nájsť o každom nejakú perličku zo života alebo z jeho tvorby, to žiakov veľmi zaujíma.
V čom vás najviac obohacuje učiteľské povolanie?
V dnešnej dobe veľmi zaujímavá otázka. Je to hlavne o prístupe žiakov k daným vyučovacím predmetom, o vzájomnej interakcii učiteľ – žiak a naopak. Alebo pred vyučovaním vás stretnú žiaci a pýtajú sa, akú pesničku sa dnes naučíme...
Aj keď ste už aj vy učiteľom, predsa len si určite zaspomínate aj po rokoch na niektorých vašich učiteľov zo ZUŠ-ky, keď ste ju navštevovali. Čím sú pre vás výnimoční?
Veľmi rád a dosť často. S mojím prvým učiteľom Miroslavom Kerekaničom, ktorý momentálne pôsobí ako umelecký vedúci FS Chemlon v Humennom, sa dokonca stretávam aj na rôznych folklórnych súťažiach, festivaloch a seminároch venovaných hudbe.
Skvelá novinka: Prešov má nové centrum hudby Stromoradie Čítajte Potom si spomínam na pani učiteľku Gabrielu Kaperákovú, s ktorou sme hodiny nástroja mávali v dnešnej lipianskej galérii, bývalom kine, priamo na pódiu. Asi preto tak rád vystupujem pred ľuďmi. Lipianska ZUŠ-ka sa v tej dobe dosť rozrastala a priestorov nebolo nadostač, tak vedenie hľadalo aj iné alternatívy a mne sa ušlo pódium. Mojím posledným nástrojovým pedagógom, a v mojich očiach akordeónovým géniom, bol pán učiteľ Genadij Zavgorodnij, pôvodom z Ruska.
Okrem výučby hudobnej výchovy sa venujete tiež folklóru v rámci umeleckého zoskupenia.
V Základnej škole v Brezovici vedieme s pani učiteľkou Annou Adamečkovou detský folklórny krúžok Briezka, ktorý navštevujú žiaci prvého až deviateho ročníka. S týmto telesom chodievame pravidelne vystupovať po kultúrnych akciách, organizovaných školou a obecným úradom, a po rôznych folklórnych súťažiach, na ktorých pravidelne získavame rôzne ocenenia.
Môžete teda spomenúť aj niektoré úspechy vašich žiakov na rôznych folklórnych súťažiach?
V našom regióne sú to najmä Kreácie detského folklóru, ktoré sú zamerané najmä na obradový folklór, a konajú sa každý rok. Detský folklórny súbor Briezka na nich pravidelne obsadzuje strieborné pásmo. Žiak Milan Červeňák pod mojím vedením v kategórii inštrumentalista vyhral okresné kolo a postúpil na krajské kolo do Raslavíc, kde obsadil strieborné pásmo.
Žiačka Damiána Stoláriková v kategórii sólo spev vyhrala okresné kolo a taktiež na kraji obsadila strieborné pásmo. Táto žiačka získala okrem iného aj Cenu primátora mesta Košice na speváckej súťaži Kytička domovine, ktorú pravidelne usporadúva Matica slovenská. V okresnom kole súťaže Slávik Slovenska naši žiaci obsadzujú prevažne strieborné a bronzové pásmo.
Čo pre vás znamenajú takéto výrazné úspechy vašich žiakov?
Úspechy žiakov sú hlavne pre nás pedagógov zaväzujúce, no pre žiakov a ich ďalší umelecký rozvoj v živote sú veľmi podstatné, keďže väčšinou prichádzajú až po určitom čase strávenom nácvikom, či už piesní, alebo tanečných choreografií.
Začať ďalej študovať? Keď berú už aj plagiát? Čítajte Prejdime teraz k vašej spolupráci so známym spevákom a hudobníkom Ondrejom Kandráčom v relácii Všetko, čo mám rád. Asi nie som prvý, kto sa teraz opýta, ako došlo k tejto spolupráci.
Tak túto otázku dostávam od rôznych ľudí a dosť často. S Ondrejom Kandráčom sa poznáme ešte z čias spoločných štúdií na ZUŠ-ke v Lipanoch, kde sme aj prvýkrát spolu vystupovali v roku 1994 na Vianočnom koncerte. S Ondrejovým mladším bratom Milanom sme rovesníci a chodili sme spolu aj na hudobnú náuku.
Po absolvovaní ZUŠ-ky sa naše cesty opäť stretli na Prešovskej univerzite v Prešove, kde sme s Ondrejom chodievali z času na čas hrávať na rôzne jubileá a súkromné akcie.
Tak isto som mal tú česť občas zaskakovať za akordeonistu ešte vtedy v Ľudovej hudbe Ondreja Kandráča na rôznych koncertoch a iných podujatiach, alebo ako akordeónový sprievod Ondrejovej mamky Moniky Kandráčovej.
No a keď prišla Ondrejova ponuka účinkovať v relácii Všetko, čo mám rád, tak som nezaváhal ani na chvíľu.
Čo je super, že ma v tom podporovala a doteraz podporuje aj moja manželka Veronika, ktorá si spievanie pred kamerami komerčnej televízie v relácii Všetko, čo má Ander rád tiež mala možnosť vyskúšať na vlastnej koži a vie posúdiť, aké je to cestovanie, čakanie a nahrávanie niekedy únavné, ale určite stojí za to. Ešte raz, veľká vďaka, Ondrej.
Neprežívate niekedy hektiku? Totiž učíte, spievate a hráte a k tomu ešte relácia v televízii.
Aj tú tzv. hektiku si treba vedieť užiť, lebo ako hovorí môj dobrý kamarát Ondrej Kandráč, že to všetko sa raz skončí a budeme na to už iba spomínať. Za to, že môžem popri mojej úžasnej práci účinkovať v takej super relácii, vďačím najmä vedeniu Základnej školy v Brezovici, a to Milošovi Sobotovi, ktorý sa mi snažil a snaží vyjsť v ústrety, ako je to len možné. Ešte raz veľká vďaka, pán riaditeľ. A ešte by som rád spomenul aj moju domovskú kapelu Ružový Panter, kde účinkujem s mojou pani manželkou Veronikou, a to najmä na rôznych koncertoch, plesoch a svadbách.
Koľko mestá stoja platy primátorov? Čítajte Ako vnímajú vaši najbližší, že ste takpovediac pracovne na roztrhanie?
Tak to je otázka najmä na moje dve Veroniky. Myslím si, že si na to aj s pomocou ďalších rodinných príslušníkov postupne zvykajú.
Čo si odnášate asi tak najviac z nahrávania spomínanej relácie?
Čo sa týka relácie, hlavne veľa zážitkov a skúseností, či už s hudobnými osobnosťami, hercami, alebo inými mediálne známymi ľuďmi. Často na túto otázku odpovedám, že je to pre mňa ďalšia vysoká škola môjho života. Vďaka tejto relácii som stretol zaujímavých ľudí, a to od programového riaditeľa a otca tejto relácie Rolanda Kubinu, režiséra Vlada Valka, cez našu produkčnú Gabrielu Siskovú, vždy usmiateho a dobre naladeného Števa Skrúcaného, kameramanov a celý štáb až po muzikantov, s ktorými hráme v kapele Sokoly. S touto kapelou koncertujeme v mestách a obciach Slovenska na rôznych kultúrnych podujatiach.
Často na koncertoch pripomíname, že sme asi jediná celoslovenská kapela od Bratislavy až po Lipany, ktorá dokáže spolu fungovať a zabávať ľudí.
Na ktorého hosťa z tohto hudobno-zábavného programu spomínate často?
To je ťažká otázka, lebo u nás sa striedajú väčšinou silné osobnosti. Ale asi môj najsilnejší zážitok mám z prvého slovenského kozmonauta Ivana Bellu, ktorý nám po samotnom natáčaní v zákulisí pri pohári dobrého vínka ešte asi tri hodiny rozprával zážitky z pôsobenia vo vesmíre, z prípravy a zákulisia svojho štartu. Ale o tom niekedy nabudúce.
Hráte na akordeóne aj v relácii Všetko, čo má Ander rád. Aký je Ander, keď sa vypnú kamery?
Ander je osobnosť a hlavne veľmi vtipný človek, a to nielen pred kamerami. Ako sám hovorí: „S humorom je život ľahší“ alebo „Dzeci mojo, co dneška rekord, jutre norma.“
Vo Fekišovciach som bola už x-krát Čítajte V súčasnosti žijete v Brezovičke, malebnej dedinke pod vrchom Homôlka, ale nepochádzate z nej.
Narodil som sa v Prešove a vyrastal v Lipanoch, kde moji rodičia doteraz bývajú, a víkendovo aj my s rodinkou, keďže naša malá dcérka trávi u starých rodičov čas, kým mamka s tatom hrajú na svadbách a iných akciách.
Aký je váš vzťah k Brezovičke a v čom by ste jej možno chceli do budúcna nejako pomôcť, čo sa týka vašej hudobnej a speváckej profesie? Keďže už v minulosti ste napríklad sprevádzali hrou na akordeóne vašu manželku Veroniku počas slávností jubilantov.
Stále rád pomôžem, keď môžem a keď mi to čas a rodina dovolí. Spolu s manželkou sme účinkovali na oslavách futbalu v Brezovičke, s mojimi bývalými žiakmi na slávnosti ich prvého svätého prijímania, alebo akosi už tradične na mikulášskych podujatiach. Preto sa nebránim potencionálnej spolupráci.
Čo robíte vo voľnom čase, ak práve neučíte, nehráte, nespievate a netočíte?
Ak mám len trochu čas, tak sa ho snažím naplno venovať rodinke a našej malej dcérke Veroničke, v ktorej sa tiež s manželkou snažíme rozvíjať hudobné danosti. Po večeroch si spolu hráme a spievame, malá na svojej obľúbenej gitare, pričom ju sprevádzam na akordeóne alebo na klavíri.
Momentálne sa chystáme na ďalšiu sériu výrob nových častí relácie Všetko, čo mám rád. Okrem toho sme v mesiaci december s kapelou Sokoly absolvovali sériu vianočných koncertov po kostoloch, katedrálach a konkatedrálach v rôznych mestách nášho krásneho Slovenska – medzi inými v Poprade, Nitre, Trnave, Prievidzi a ako zavŕšenie v Dóme sv. Martina v Bratislave. Koncert z Oravskej Lesnej ste si mohli počas vianočných sviatkov pozrieť aj na televíznej obrazovke. Naše pozvanie na hosťovanie prijala speváčka ľudových a mariánskych piesní pani Monika Kandráčová z Krásnej Lúky. Vo februári nás môžete stretnúť v Spojenom kráľovstve, kde budeme účinkovať už na 6. Česko – Slovenskom plese v meste Manchester spolu s českým hercom Martinom Dejdarom. Všetky informácie o nás a našich koncertoch nájdete na našej fb stránke. Ešte raz sa chcem poďakovať, aj v mene kapely Sokoly, všetkým našim fanúšikom za priazeň v roku 2018 a tešíme sa na ďalšie stretnutia v roku 2019.
Autor: Pavol Kall
