GREGOROVCE. „Príďte,“ súhlasí s mojím instantným a trochu drzým novinárskym návrhom, či by sme sa mohli kvôli článku o folklóre na východe stretnúť o hodinu u neho, v obchode s krojmi. V Sabinove ich vyrába, požičiava a predáva.
Fico z konzervy
Neskôr zistím, že aktívny štyridsiatnik vedie aj folklórny súbor, robí účtovníctvo, má fotoateliér a obchod so suvenírmi. Iba pár metrov od slávneho sabinovského „Obchodu na Korze“.
„Už ma to fakt zlostí, všade iba Fico, Fico, Fico. Bojím sa, že na mňa ten človek vyskočí aj z konzervy. Samé konšpirácie, obštrukcie, obvinenia, hádky, katastrofy, senzácie. Kedy už začnú politici a médiá robiť niečo pre ľudí?“ víta ma rozhorčene vo svojej kancelárii.
Pracuje od štrnástich rokov. Aby sa živnostník uživil, musí sa v malom meste na východe obracať. Potom sa už venujeme krojom.
Ešte predtým cestou z Bardejova prechádzam magickým krajom medzi pohorím Čergov a Šarišskou vrchovinou.
Z hlavného ťahu na Prešov odbočím v Demjate (v máji 1990 sa tu zastavil Václav Havel cestou na divoký východ na pivečko) a pokračujem do pahorkatých útrob Spišsko-šarišského medzihoria.
Ostrým nožom
Cesta sa vlní, krúti, stúpa a klesá, krajnice medzi dedinkami sú husto lemované ovocnými stromami. Dobre ju poznám, niekedy som tadeto jazdil každý deň do práce. Horizont pravá štyri, ľavá šesť, celkom športová jazda.
Po Demjate cez Veľký Slivník, Malý Slivník, Mošurov, Terňu a Gregorovce. Potom znova na hlavný ťah z Prešova smerom na Sabinov. Už pár kilometrov južnejšie od ešte zasneženého Bardejova sa februárová krajina začína dramaticky meniť.
Okolité podhorské polia a lúky tu už za pomoci prebúdzajúceho sa slnka intenzívne nasávajú posledné zvyšky snehu. Počuť aj vtáky, na konároch sa namiesto námrazy nalievajú prúdiacou miazgou predjarného života puky stromov.
Pred Gregorovcami sa mi do čelného skla prudko oprú lúče. Otvorím okno a zapnem rádio. Zvonku počujem kostolný zvon. Na rádiu Devín čítajú recenziu nového filmu – Ostrým nožom. Študenta Daniela Tupého zavraždili ôsmimi bodnými ranami pred trinástimi rokmi.
Plač
Recenzentka film chváli, stotožňuje sa s pocitom absurdnej bezmocnosti z doposiaľ nevyšetrenej a nepotrestanej vraždy. Vraždy, ktorá podľa publicistu Michala Havrana „zmrzačila jednu generáciu“.

Na konci recenzie, práve keď prechádzam popri kostole, odznejú dve mená. Ján Kuciak a Martina Kušnírová. Stiahnem okno ešte viac a tlkot zvona nado mnou mi prenikne celým telom.
Prudko zastavím, vypnem motor, rádio, priestor a čas. Smrť dvoch mladých ľudí ma po roku dobehla v Gregorovciach. Cez slzy pozerám na cintorín pri kostole.
Pár metrov odo mňa leží mŕtva Martina. Spomeniem si, že niekde tu vyrastala, hrala sa, chodila, žila. Že niekde blízko bývajú jej rodičia, ktorí sa z nej dvadsaťsedem krátkych rokov tešili. Bože.
Mama
Zvon pomaly utíchne. Premýšľam, ani neviem prečo, o príbehu, ktorý mi pred troma rokmi rozprával izraelský historik Nathan Beyrak.
O popravnej čate troch vojakov v malej rumunskej dedinke. Počas druhej svetovej vojny tam popravovali Židov. Bola medzi nimi aj matka s malým, sotva chodiacim dieťaťom.
Keď vojaci postrieľali dospelých, hodili si mincu, pretože nikto nechcel zabiť malé dieťa. Plakalo a volalo na mamu. Ten, na ktorého padol žreb, ho najprv roztrasenou rukou dvakrát netrafil.
Toto robí s ľuďmi ľahostajnosť, netolerancia, násilie, zlo a vojna. Presne v tomto poradí.
Cintorín
Vystúpim z auta a ako omráčený so zovretým hrdlom idem popri kostole k cintorínu. Zvon sa už takmer nehýbe. Dopoludnia je tu pokoj. Sem-tam zabreše pes.
Ulicou podo mnou prechádzajú štebotajúci škôlkari v žltých reflexných vestách a čiapkach s brmbolcami. Učiteľky dávajú pozor.
Doma mám troch takých. Skúšam si predstaviť, aká ukrutná musí byť bolesť rodiča zo straty dieťaťa. Je to mučivé.
Na cintoríne upratuje vysoký starší muž. „Za kým idete?“ opýta sa ma hneď ako prejdem bránou. „Za Martinou Kušnírovou,“ odpoviem bez pozdravu. „Tu vpravo dole, pod nami,“ ukáže mi jej hrob.
Gregorovské nebo
Obklopujú ho vence, svietniky a kvety. Na doske je veľké kovové pero, kríž, kovový kvet v džbáne, texty v drevom orámovaných tabuliach a známa podobizeň mladých snúbencov.
Vedľa hrobu Martiny, trochu vyššie, začínajú pučať desiatky prútov nejakého kríka. Uprostred nich je, zarastený trávou, ďalší kovový kríž s umučeným Kristom.
Cez prúty a tŕňovú korunu pozerá na gregorovské nebo. „Eli, Eli, lama sabachthani – Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“
Odpoveď
Muž na cintoríne sa pohybuje decentne a pomaly. V rytme nebohých ďalej upratuje hroby.
Pod sebou vidím celú dedinu. Na opačnej strane nad ňou sú polia a lesy. V diaľke vidieť hradný kopec Veľkého Šariša.
Zubaté slnko pomaly stráca silu. Zaťahuje sa mrakmi, krajina pomaly tuhne a šedne. Nevie odpoveď.
Premkne ma silné presvedčenie, že toho už bolo dosť. Cítim obrovskú, absolútnu vieru a prekvapivú úľavu, že dve vraždy budú potrestané. A raz aj odpustené.
Sadnem si do auta, naštartujem a zapnem rádio. V správach hovoria, že najsilnejšia politická strana začína spolupracovať s fašistami. Slnko už vôbec nevidieť. Zatiahnem okno. Začína pršať.