Príbeh obce, ktorú rozdelila hraničná čiara

VEĽKÉ SLEMENCE. Hraničná čiara, nelegálni migranti z tretích krajín, pašovanie cigariet a alkoholu.

Hranica vo Veľkých Slemenciach (4 fotografie)

To všetko je dennodenná realita ľudí, ktorí žijú v blízkosti hraničnej čiary. A to nielen vo Veľkých Slemenciach či ich okolí, ale aj v iných obciach v blízkosti hranice.

Či už slovensko - ukrajinskej, alebo inej, ktorá je zároveň hranicou Schengenského priestoru.

Aká je história obce, kde žijú ľudia hlásiaci sa prevažne k maďarskej národnosti? Kto natiahol uprostred obce ostnatý drôt a ktorí diplomati či politici sa naopak postarali o otvorenie hraničného priechodu v obci?

Zmapovali sme príbeh obce, o ktorej vyšla v knihe známeho maďarského spisovateľa Tvrtka Vujityho samostatná kapitola.

Okrem toho sa príbeh obce ocitol aj na filmovo plátne. Zmapoval ho známy slovenský dokumentarista Jaroslav Vojtek.

Hraničná čiara uprostred obce

Veľké Slemence neležia pri hraničnej čiare, ale priamo uprostred nej. Tá preťala kedysi jednu obec v roku 1946.

Samotná história obce je bohatá. Hoci prvé písomné zmienky pochádzajú z 13 - 15 storočia, obec existovala dávno predtým. Je zrejmé, že Slemence boli starobylým slovansko-slovenským sídlom.

Dnes v obci žijú prevažne ľudia hlásiaci sa k maďarskej národnosti. A tu nastáva ten paradox. Kým veľká časť obyvateľstva sa hlási k maďarskej národnosti, obec je rozdelená medzi Slovensko a Ukrajinu.

V obci sa okrem hraničnej čiary nachádza aj hraničný priechod. Tento priechod bol slávnostne otvorený 23. decembra 2005, počas druhej Dzurindovej vlády.

V období jej vládnutia Slovensko vstúpilo do Európskej únie a taktiež aj do NATO, čo možno považovať v súvislosti so zahraničnou politikou za dve najvýznamnejšie kroky.

Vo vláde v období rokov 2002 - 2006 boli SDKÚ, ANO a SMK.

Podpredsedom vlády pre európske záležitosti, ľudské práva a menšiny bol Pál Csáky, zatiaľ čo ministrom zahraničných vecí bol Eduard Kukan.

Zaujímavo vyznie aj fakt, že obaja sú aktuálne slovenskými poslancami v Európskom parlamente.

Práve oni dvaja viedli s ukrajinskou stranou viaceré rokovania, ktoré napokon vyústili do realizácie hraničného priechodu v obci.

Mohli za to Sovieti

Sovietsky zväz po skončení 2. svetovej vojne odkrojil zo vtedajšieho Československa veľkú časť.

V tomto období prišiel spoločný štát Čechov a Slovákov o Podkarpatskú Rus (dnes Zakarpatskú Ukrajinu).

Našli sa aj obce, ktoré sa zo Stalinových rúk dokázali dostať. Takou obcou boli aj Lekárovce, ktoré dnes ležia v okrese Sobrance.

Bohužiaľ, Slemence toľko šťastia nemali.

"V novembri 1944 prišli ‚osloboditelia'. Mal som vtedy štyri roky, ale celý život som zbieral informácie, ako sa to všetko mohlo stať. Presviedčali ľudí, že v Sovietskom zväze sa im bude žiť lepšie, aby podpísali papier. Niektorí to urobili za fľašu pálenky, iní z presvedčenia. Hneď po vojne vyorali s párom volov dve brázdy. Rodičia mali zrazu pole v inom štáte. Keď po žatve viezli domov poslednú fúru jačmeňa, kázali im ho vysypať do jarku. Bolo to niekedy v auguste 1945. A to bol koniec," spomínal v roku 2004 v rozhovore pre denník SME pamätník udalostí Péter Lizák.

Spísali petíciu, nepomohla, priechod vystavali za druhej Dzurindovej vlády

O hraničnom priechode sa hovorilo nahlas už od roku 2001, kedy poslanci oboch obcí, Malých aj Veľkých Slemeniec, podpísali spoločnú petíciu, ktorú následne odoslali na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako aj vtedajšej ukrajinskej vláde. V petícii žiadali vybudovanie hraničného priechodu v obci.

„My, obyvatelia Veľkých Slemeniec, ktorí sme už vyše polstoročia oddelení od seba politickým rozhodnutím a technickými zariadeniami, úprimne veríme, že túto v 21. storočí bezprecedentnú situáciu, naše vlády vyriešia v zmysle tejto žiadosti," znel úryvok z petície.

Takto to na hranici Slovenska a Ukrajiny vo Veľkých Slemenciach vyzeralo ešte pred vybudovaním hraničného priechodu. (zdroj: Jaroslav Vojtek/dokument Hranica)

Nevyriešili. Situáciu sa podarilo vyriešiť až za ďalšej vlády a to aj napriek tomu, že aj v tej predošlej, v období rokov 1998 - 2002, bola Strana maďarskej koalície, teda strana, ktorá obhajuje predovšetkým záujmy maďarskej národnostnej menšiny žijúcej na Slovensku.

Medzi ňu patria aj obyvatelia Veľkých Slemeniec, hlásiaci sa k tejto národnosti.

Pamätník, prednes v americkom kongrese či návšteva Csákyho

Ešte pred samotným začiatkom výstavby hraničného priechodu prebehlo niekoľko veľmi dôležitých udalostí.

Jednou z nich bola aj výstavba pamätníka, ktorý nazvali Brána nádeje. Bola to napoly rozdelená sikulská brána, ktorá mala symbolizovať rozdelenie obce.

Dnes už na svojom mieste nestojí. Padla za obeť hraničnému priechodu, ktorého priestory boli zmodernizované v roku 2014.

Drevená Brána nádeje, ktorá mala symbolizovať rozdelenie obcí. (zdroj: TASR)

Ďalšou významnou udalosťou, ktorá sa v tom období odohrala, bola návšteva vtedajšieho starostu Veľkých Slemeniec Lajosa Tótha vo Washingtone, kde mal prejav v americkom kongrese.

Prvý návrh hraničného priechodu, ktorý mal byť otvorený nepretržite, čo dnes neplatí, keďže je otvorený iba od dvanásť hodín, od ôsmej ráno do ôsmej večer, uzrel svetlo sveta v polovici júna 2004, na stretnutí v Michalovciach.

O vyše niečo rok na to navštívil Veľké Slemence Pál Csáky, ktorý v obci rokoval o otvorení a prevádzke hranice. Sled udalostí po návšteve rodáka zo Šiah, ktorý sa hlási k maďarskej národnosti, nabral rýchly priebeh.

Priechod dostali k Vianociam v roku 2005

Hraničný priechod Veľké Slemence - Mali Selmentsi bol otvorený 23. decembra 2005 o 10:00 hod.

Viacerým pamätníkom rozdelenia obce, prípadne ich potomkom, sa aspoň čiastočne splnil sen o tom, že obe obce budú raz tvoriť jeden celok.

Trvalo to však dlhé roky. Veľa ľudí odvtedy z jednej či druhej obce odišlo, prípadne zomrelo.

Rodinné či kamarátske vzťahy, ktoré do Vianoc v roku 2005 čelili ostnatému drôtu, ochabli.

Hranica so sebou priniesla aj problémy, ktoré prináša všade vo svete. Sú nimi najmä pašovanie či nelegálna migrácia občanov tretích krajín.

Otvorenie zrekonštruovaných priestorov hraničného priechodu vo Veľkých Slemenciach (5 fotografií)

V malej obci, akou sú Veľké Slemence, je problémom aj parkovanie.

„Dosť veľa Ukrajincov pracuje na Slovensku. Kúpia si osobné autá a nechávajú nám ich na parkovisku. Niekedy tam stoja aj mesiace," povedal dávnejšie v rozhovore pre TASR starosta obce Ľudovít Tóth.

Občanov obce podľa neho neohrozujú ani nelegálni migranti.

"Títo utečenci sú vo väčšine prípadov podvedení ľudia, ktorí nemajú v úmysle škodiť občanom našej obce. Trestná činnosť súvisiaca s pašovaním cigariet a iných komodít skôr ohrozuje SR po stránke hospodárskej," poznamenal Tóth pre TASR.

Stačí o krok viac a ste v inom štáte, veľakrát aj v inom svete. To, či Vás chytia, záleží od viacerých faktorov. Aj takto nejako uvažujú tí, ktorí prekračujú hraničnú čiaru nelegálne. Pašeráci v tom vidia osobný zisk, utečenci zase vidinu lepšieho života. (zdroj: Ilustračná fotka - Jakub Bobovič)

Život v Malých Slemenciach sa obmedzil na predaj

Svadobné šaty, značkové športové oblečenie, spodné prádlo, či veci každodennej potreby. To všetko číha na tých, ktorí prekročia hraničný priechod zo slovenskej strany.

Okrem toho na tých, ktorí prekročia tento priechod číhajú dotieraví taxikári ponúkajúci odvoz do Užhorodu, centra Zakarpatskej Ukrajiny, kde sa nachádza Slovákmi obľúbený a navštevovaný Bazár.

Nič to, že zo Slemeniec do Užhorodu Vás odvezie autobus ani nie za jedno euro, taxikári si pýtajú za odvoz veľakrát aj desaťnásobok tejto sumy. V Slovákoch vidia možnosť zárobku.

V Malých Selmenciach, na ukrajinsko - slovenskom pohraničí, dnes žije už iba málo tých, ktorí si pamätajú udalosti spred niekoľkých desiatok rokov.

Domy skupujú predávania chtiví Ukrajinci, ktorí veľakrát vábia na svoje produkty v slovenčine.

Problémová doprava

Hoci sa Veľké Slemence nachádzajú v Košickom kraji, dostať sa tam z metropoly východu prostriedkami hromadnej dopravy trvá najmenej dva a pol hodiny.

Ak si chcú obyvatelia Veľkých Slemeniec vybaviť niečo v krajskom meste a nemajú zrovna k dispozícii auto, musia sa spoliehať na niekoľko prestupov.

Nie je to len problém Veľkých Slemeniec, ale aj ostatných obcí nachádzajúcich sa pri hraničnej čiare.

Hoci vlaková trať končí v neďalekých Veľkých Kapušanoch, osobná doprava na nej bola ukončená v roku 2003 v rámci hromadného zastavenia regionálnej dopravy.

Najbližšia vlaková stanica, na trati Čierna nad Tisou - Košice, je z pohľadu obyvateľov Veľkých Slemeniec v Pribeníku, ktorý je vzdialený niečo vyše 30 km.

Z Košíc sa prostriedkami hromadnej dopravy dostanete rýchlejšie na stredné Slovensko, ako do obce, ktorá sa nachádza v rámci Košického samosprávneho kraja.

Auto, na ktoré musia ľudia žijúci v obci nachádzajúcej sa v spádovej oblasti s vysokou nezamestnanosťou, tvrdo pracovať, musí byť povinnou výbavou každej jednej domácnosti.

Svetlo na konci tunela svieti v podobe obnovy osobnej dopravy na trati Veľké Kapušany - Bánovce nad Ondavou. Tá je podľa vyjadrenia ŽSR a ZSSK v pláne od júna tohto roku.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Zabudnuté železničné trate na východe. Obnovia na nich osobnú dopravu? Čítajte 

Či obnova osobnej dopravy na tejto trati zjednoduší prepojenie obcí nachádzajúcich sa v blízkosti hraničnej čiary na okresné a krajské mestá, bude závisieť od grafikonu, ako aj od toho, ako na seba budú jednotlivé, či už vlakové alebo autobusové spojenia, nadväzovať.

Príbeh obce zdokumentoval známy maďarský spisovateľ

„Dvakrát som bol vo Veľkých Slemenciach, v maďarskej dedinke na východnom Slovensku. Medzi mojimi návštevami prešli tri roky, a kým sa Zem za ten čas raz denne otočí okolo svojej osi a z mapy sveta miznú mestá a vznikajú nové krajiny, ktoré doteraz nejestvovali, v Slemenciach sa nič nezmenilo. Ako keby sa zastavil čas," parafrázoval svoje dojmy z návštevy obce maďarský spisovateľ Tvrtko Vujity.

Rodák z maďarského Pécsu, známy aj vďaka knižným titulom Videl som peklo, venoval príbehu obce jednu kapitolu v knihe s názvom Rozlúčka s peklom.

„Jedného dňa prišli, natiahli drôty, a bolo. Bol som práve na sezónnych prácach na druhej strane, zbieral som papriku a kŕmil gazdovi dobytok. Prídem domov a čo vidím, všade sú Rusi," rozhovoril sa v knihe maďarského spisovateľa jeden z domácich, pamätník udalostí ktoré obec postihli v roku 1947.

Kniha maďarského spisovateľa, ktorá dokumentuje príbeh obce, bola preložená aj do slovenského jazyka.

Vojtek dostal počas nakrúcania dokumentu Hranica ponuku na sobáš

Vyše hodinový dokument nakrútil o obci aj slovenský dokumentarista Jaroslav Vojtek.

Ten vo svojom diele poukazoval najmä na osudy ľudí, ako aj nezmyselnosť hraničnej čiary uprostred obce.

O hranici sa podľa vlastných slov dozvedel od svojho spolužiaka Tibora Tótha, ktorý pochádza z Veľkých Slemeniec.

Svoj príchod do obce popísal v článku pre .týždeň

"Tibor mi povedal, že by mal pre mňa tip. Vraj pochádza z dediny, ktorá je rozdelená na dve časti. Jedna patrí na Ukrajinu (vtedajší ZSSR), druhá na Slovensko (vtedajšie ČSSR). Myslel som si, že si robí zo mňa srandu, ale dušoval sa, že je to tak. Tak som sa z Bratislavy vybral cez celú republiku na ukrajinskú hranicu. Vtedy som práve skončil VŠMU, nemal som auto, a tak som šiel vlakom a autobusom. Cesta mi trvala celý deň. Dorazil som hlboko v noci, v najbližšom mestečku Veľké Kapušany bola len robotnícka ubytovňa – plná ukrajinských robotníkov. Prespal som na izbe s piatimi Ukrajincami. Na druhý deň som dorazil do Slemeniec," konštatoval Vojtek.

Vojtek nakrúcal v Slemenciach na etapy. Ako ďalej prezradil v článku pre .týždeň, počas nakrúcania zažil množstvo bizarných situácií. Jednou z nich bola aj ponuka jednej z miestnych žien na sobáš s jej dcérou.

"V roku 2003 sa v obci konali voľby v súvislosti so vstupom Slovenska do EÚ. Vybral som sa na okraj dediny, kde v rozpadnutých domoch žili Rómovia. Na to si ma do domu zavolala staršia Rómka. Reku, čo chcem vedieť. Povedal som, že ma zaujíma, či je za vstup do únie. „Ty, a už si ženatý?“„Nie? Tak pozri, tu je Veronika, veľmi slušné dievča, aha,“ ukázala mi dcéru. Pozrel som asi na 17-ročné dievča, ako umýva riady a zahanbene, ale milo sa na mňa usmialo. „Keby si dal desaťtisíc, tak ti ju dáme. Žiadna gadžovka by ťa tak neposlúchala ako ona,“ presviedčala ma. Len ťažko som vysvetľoval, prečo nechcem takú krásnu, zdravú ženu."

Dokument Jaroslava Vojteka - Hranica: