Už som si akosi zvykla, a moje okolie so mnou, že nič v mojom živote nemôže byť jednoduché a obyčajné. Bola by to nuda a to by sa mi jednoducho ani nerátalo.
Vyhrala Čaputová, no Sabinov a Lipany chceli Šefčoviča Čítajte Trapasy sú moji rodní bratia, ale už sme so sebou tak zžití, že to spolu zvládame. Síce ja polovicu života potom prežívam s červeňou na tvári, ale ako sa vraví „kec len teľo...“
Po pracovnej časti volebného dňa som sa poctivo vybrala využiť svoje demokratické právo a splniť si občiansku povinnosť.
Keďže mi však chýbal občiansky preukaz (nie, nie je v kategórii trapasov v kolónke „stratené“, je vo výrobe, mením si meno, ale to je na inú glosu, nabudúce), poistila som to vodičským preukazom a cestovným pasom. Do istoty dva doklady, nech netrochárim.
Spokojne si vojdem do miestnosti, pekne pozdravím a idem si vyzdvihnúť hlasovací lístok. Samozrejme, skôr, ako ma komisia vyzve k preukázaniu totožnosti, vylovím svoje doklady a vysvetlím, prečo musím byť zas iná a nedávam im pod nos občiansky.
Pozrú na doklady, zavolajú predsedníčku komisie. A vtedy – prvýkrát v živote – zistím, že vlastne na vodičáku nie je bydlisko. A ani na cestovnom pase. Dokelu.
Nevedia ma identifikovať, či patrím do onej miestnosti, okrsku, a vôbec, i do mesta.
Keďže mám (okrem trapasov), našťastie, celý život šťastie na milých ľudí (a fakt ešte aj na úradoch, teraz to myslím bez irónie, ale s vďakou) dohodneme sa, že sa prebehnem nazad.
V Medzanoch volia do 30-ročnej urny. S kladkou Čítajte Veď nevadí, domov mám pár metrov, donesiem, nech, veď som to predsa ja, nemôžu mi nedať voliť. Ani trošku pohybu mi neublíži. A voliť predsa chcem. Aj keď v duchu sa už ozýva moje novinárske ja, ktoré už unáhlene štylizuje titulky v zmysle „ani pri volení vás obštrukcie nemusia obísť“.
Doma zhrabnem kôpku papierov, s ktorými behám posledné týždne. A oplatilo sa!
Dva z nich komisii stačia. Tu treba poznamenať a uznať, že robia svoju prácu poctivo. Veď nečudo.
Dve priezviská odlišné, na dokladoch bydlisko žiadne, na starých ešte to pôvodné, no cítim sa jak taký odkundes. Ani mačka, ani pes.
Ale že štát nie je macocha a nezhaltovala moje odhodlanie podeliť sa o svoj hlas, komisia je skvelá, s víťazným pocitom si beriem ten vybojovaný lístok. Uf!
Cítim sa jak taký Jozef Mak. Jeden z milióna. Ale zistila som jeden podstatný fakt. Bez občianskeho preukazu občan, to je pomaly tak jak bez chmeľu pivovar.
