PREŠOV. Ako sama hovorí, ani vo sne by jej nenapadlo, že sa raz bude venovať karate.
Dnes trénuje deti v prešovskom Karate klube. Okrem toho má aj ďalšiu záľubu – a to v maľovaní. Júlia Hamajdáková tvorila aj pre známeho cyklistu Petra Sagana.
Ako si sa ty ako umelkyňa dostala ku karate? Športovala si aj v minulosti?
- Ja ku karate? Ani by mi vo sne nenapadlo, že sa tomu budeme venovať. Boli prázdniny, a keďže deťom bolo treba stále vymýšľať nejaký nový program, aby nemali každý deň rovnaký, tak sme boli od kamarátov pozvaní na letnú prípravu, kde som vedela, že sa to deckám bude snáď páčiť, lebo to bola konečne nejaká zmena. Ale bolo mi povedané, že tam môžu ísť aj rodičia s deckami, a tak ma dvakrát nemuseli presviedčať.
Deťom sa letná príprava hneď zapáčila, a tak až padla otázka na začiatku školského roka, na aký krúžok pôjde dcéra Jazmína, tak jednoznačne to bolo karate. Športovala som, ale len rekreačne, príležitostne. Ale nie som človek, ktorý vie niekde dlho obsedieť.
Počuli sme, že v Juniore trénujú nielen tvoje detičky – Noel a Jasmínka, ale že si počas letnej prípravy makala na sebe aj ty?
- V Juniore od septembra trénujem najmenších a tento rok nastúpil už aj môj mladší syn, ktorý nebol vôbec kolektívny, ale skôr samotársky. Teraz po polroku vidím neuveriteľný pokrok. Teší sa na každý tréning. Karate mu dáva podvedome viac ako len pohyb.
V Noelkovi vidím neuveriteľný pokrok, lebo aj v škôlke nemá najmenší problém vystupovať, recitovať, spievať, čo predtým bol celkom veľký problém. Teraz je ten, ktorý sa prvý hlási. Počas letnej prípravy, ale vlastne už aj pred ňou, som makala aj ja, veď ako som vravela, ja musím byť vždy v pohybe. Bez toho sa mi neráta deň.
A koniec koncov, decká vnímajú veľmi aj to, ak sa k nim na tréning pridá niekto z trénerov, rodičov. Je to pre nich možnosť porovnávať sa aj s dospelými a ťahá ich to hore. No ale, musím uznať, že aj ja mám niekedy rešpekt postaviť sa s nimi na štart.
V čom ťa posunulo karate? Je ťažké trénovať detičky na agility?
- Áno, trénujem nováčikov agility a je to celkom zábava. Teda decká majú tieto prekážky veľmi rady, takže si neraz aj v rámci hry prirodzene natrénujú rýchlosť, obratnosť, presnosť a hlavne sú si navzájom rivalmi, takže sa chcú navzájom dobehnúť.
Vidím aj na tých malých, ako napredujú. Majú za sebou svoju prvú klubovú súťaž, na ktorej povyhrávali medaily, poháre a momentálne je ich sezóna súťaží, takže sa snažíme na každom tréningu odstraňovať chyby, aby boli čo najlepšie pripravené. V mojom prípade je to agility, veď aj to je súťažná disciplína. A v čom mňa posunulo karate? Dalo mi viac, ako som dúfala a čakala.
V prvom rade som spoznala skvelých ľudí, a to fakt úžasných. Sme taká veľká karate rodina. Každý má v živote ťažké obdobia a mne klub pomohol a pomáha takéto obdobia zvládať. Podpora ľudí, ktorí ma potiahli a priamo poviem, ak by som to nemala práve teraz, neviem, kde by som bola dnes. Som za to naozaj veľmi vďačná. No a v druhom rade šport. Je to najlepší liek na všetko. Ľudia, čo športujú, vedia, že keď raz začneš, neviem prestať. A tí, ktorí o tom len čítajú, tak nech to skúsia, lebo toto je jedným slovom liek.
Vieme, že si maliarka. Kedy si začala maľovať a čo ťa motivuje v maľovaní v súčasnosti?
- Áno, som výtvarníčka. Mojou motiváciou je život sám, tak ako plynie. Milujem prírodu a tá je mojom najväčšou motiváciou. Maľujem od škôlky, čo si pamätám, a teda to bola prirodzená moja cesta. Pokračovala som aj v štúdiu, propagačný odbor a už je to mojou súčasťou. Podobne ako so športom, ani s maľovaním sa už nedá prestať.
Čo rada maľuješ a čo je tvojím snom namaľovať?
- Maľujem pre ľudí, ktorí ma často prosia o konkrétne motívy, ale mojím snom, lebo tento sa mi ešte nesplnil, je pripraviť si vlastnú výstavu. Pripraviť kolekciu obrazov, v ktorých bude ukryté všetko, čo sa vo mne odohralo, odohráva. Podeliť sa o to prostredníctvom obrazov. A tiež sa chcem naďalej venovať ilustráciám kníh pre detičky. Ďalej sú techniky, ktoré som ešte neskúšala a to sa chcem určite naučiť.
V čom sú karate a maľovanie rovnaké a v čom zase iné?
- Šport, alebo konkrétne v mojom prípade katare a maľovanie majú spoločné to, že pri oboch si viem úžasné oddýchnuť a vyčistiť hlavu. Obe majú neuveriteľnú silu, čo je dnes v tomto prehnane rýchlom svete také vzácne a to spomaliť a sústrediť sa jedine na to, čo robím a sama na seba. Rozdielne je predovšetkým prevedenie toho.
Kým karate je veľmi aktívne, maľovanie si nevyžaduje toľko pohybu, a teda dovolím telu aj trochu oddýchnuť. Obe mi dávajú len pozitívnu energiu, takže sa nemienim ani jedného vzdať.
Počuli sme, že si maľovala aj pre Petra Sagana. O čo presne išlo?
- Nevytvárala som priamo pre Peťa, ale vyrábala som prezenty na jeho preteky, ktoré boli ponúkané pre fanúšikov. Bola to zaujímavá práca a potešilo má to, že som mohla maľovať šport. Vždy ma poteší, ak môžem pre niektorého športovca niečo maľovať. Napr. pre Hamšíka som kreslila portrét, ktorý bol darom k jeho tridsiatke.
Aké sú tvoje ciele v Juniore do ďalšieho tvojho pôsobenia a v čom by si odporučila karate pre ďalších rodičov, ktorí váhajú, kam dať dieťa športovať?
- Mojím cieľom v Juniore je ďalej pokračovať, zlepšovať sa, lebo to veľmi potrebujem. Pomáhať s deťmi či na súťažiach, výletoch, kempe, na tréningoch. Pre všetkých, ktorí rozmýšľajú o športe pre svoje deti, odporúčam karate klub Junior Prešov. Mňa si karate hneď získalo. Hneď sa mi zapáčilo to, že ja ako mama dvoch deti sa nemusím z lavičky pozerať a netrpezlivo čakať, kým skončí tréning, ale obliecť si tepláky, kimono a ísť na ten tréning s nimi.
Deti to na začiatku veľmi prekvapilo a boli na mňa hrdé, že som sa odhodlala a stále sa na mňa pozerali, či tiež cvičím. Trávime teda spolu čas, som s nimi aj na tom tréningu. Už neraz som si od dcéry vypočula aj výčitky, čo robím zle, alebo ako by to robila ona. Sú to skvelé pocity, keď aj takým spôsobom mi deti dávajú najavo, ako ich to baví. Deti sa cítia byť súčasťou niečoho veľkého. Byť súčasťou silnej skupiny, ktorá sa navzájom ťahá, podporuje.
Nie je to len klub, ale tie deti si budujú medzi sebou neuveriteľné priateľstvá. Srdce mi podskočí vždy, ak ideme ulicou a vždy stretávame deti, rodičov, trénerov a mám pocit, že už poznáme celé mesto.
