Skvostnou oddychovou dovolenkou som sa už pochváliť stihla (pôvodne si väčšina myslela, že to bola Mallorca, ale u mňa to vyhrala luxusná zašitá destinácia pod Tatrami).
Stavbu Forumu oficiálne spustili, hotová má byť budúci rok Čítajte Len byť v takej mimogalaktickej oddychovej zóne je síce vzrúšo, ale vidina reality cerí zuby od momentu, čo človek stisne kľučku na relaxačnej budove cestou domov.
Prechod a vzájomné vyobjímanie sme ja a realita celkom zvládli, mobil nezhorel, svoje si poctivo odzvonil.
Pri mejloch mi aj káva vychladla (čísla nepíšem, no načo niekoho desiť tiež). A medzi nimi zasvietil aj jeden s pozvánkou na otvorenie stavby Forumu. Hm, len škoda, že sa dostal do spamu a mne do nosa brnkol pri prataní pošty v pondelok ráno v redakcii. Ale lepšie neskôr ako vôbec.
Super téma, veď ako dobre, že ma páni investori počkali, kým sa vrátim, teším sa v duchu.
Pri písaní (dodatočnej) akreditácie mi čosi napadne. Pozriem pod stôl na svoje nohy. Dokelu!
Prečo by si herečka po týždni v botaskách neobula opätky? To skôr bosú ako v tejto obuvi ma tam pustia, konštatujem sama pre seba triezvo.
Narýchlo hádžem do pomyselnej rovnice pomer času do začiatku tlačovky, vzdialenosť domov a aktuálny časový údaj, to celé umocnené faktom, že je pondelok.
Výsledok preťažil misky váh v prospech kúpy botasiek. A nech, aj tak som to mala v pláne už vyše mesiaca, rýchlo argumentujem svojmu „ja“ pri jeho nádychu na otázku, či to fakt...
Teraz kúpim aspoň okamžite, nemám zvyšný čas, tutlem si svedomie. A naozaj!
Stálo ma to fakt krásnych 14 minút aj s cestou (je skvelé pracovať v centre mesta). Ešte dobre, že nebolo treba baganče či topánky s oceľovou špičkou a iné podobné výdobytky obuvníckeho cechu. To by som to stavenisko radšej oželela.
Prídem na miesto ako misska, však som primerane obutá. A končím ako Rose v Titanicu.
Všetci mi kývajú z druhej strany pásky, aj by naťahovali ruky, ale ja tam stojím ako na potápajúcej lodi a všetci sa už plavia na člnoch do informačne nasýteného priestoru. Nestihli ma dopísať na prezenčnú listinu. Mám čakať. Tak čakám. A teším sa, že som ráno ešte tú akreditáciu stihla poslať, mejl v mobile otvorený, pripravený ako dôkazový materiál.
Nakoniec som fakt ako Rose – neutopila som sa, ale prežila. Dostala sa aj na bezpečnú pôdu staveniska. A ešte ako bonus mi dali – prilbu a vestu. Úchvatne krikľavú. Veď aj Rose mala vestu, len ona záchrannú, ja takú skromne neprehliadnuteľnú. A tak, sťaby módny guru, uznanlivo skonštatujem, že tie podpätky by sa k tej prilbe a veste teraz fakt nehodili.
