To nieže obyčajná, ale strašná nostalgia ma chytila minule na koncerte.
Neviem, či som si viac pospievala, poplakala, či sa posmiala. V mojej hlave desiatky spomienok a na pódiu Ondrej Kandráč s partiou.
Možno by to bol fajný koncert ako každý iný, keby tento nebol ešte umocnený výberom piesní.
Ondrej Kandráč sa s kapelou vrátil domov poďakovať koncertom: Ste najlepší! Čítajte Zrazu som zas mala 12 a pri upratovaní počúvala rádio a v pozadí Kandráčov hlas. A tie piesne, čo púšťal, teraz oprášené v ich podaní.
Na každú iná spomienka – tu cesta s rodinou v nedeľu poobede k starým rodičom, tu skvelá akcia s partiou na výstupku, tu pesnička, pri ktorej som sa učila tancovať, tu pesnička, pri ktorej som v začiatkoch takmer plakala pri hre na nástroji.
Všetky tieto spomienky mi prelietali hlavou počas jedného koncertu. A vlastne, uvedomila som si aj fakt, ako človek starne, všetko uteká a za čo všetko môže byť vďačný. Napríklad aj za to, keď potrebuje prax a nevie nájsť...
Prešovské noviny s 32 stranami čítania i tipmi na dovolenku Čítajte Začalo sa to vlastne tak nevinne. Pri spoluorganizovaní jednej folklórnej akcie. „A nezavoláme i Kandráča z rádia? Šak môžeme, aspoň skúsiť,“ padlo na porade.
Skúsila som, napísala. A v deň akcie, keď človek lietal hore-dole, sa tam zrazu zjavil. Aj s manželkou, diktafónom a chuťou, len tak, pozrieť nás.
Siedme nebo, hrdosť, radosť a neviem čo všetko to vtedy bolo. Šak prišla celebrita – z rádia! Kde som sa o pár rokov dostala tiež a vďaka nemu.
Počas výšky prišlo obdobie povinnej praxe. Mediálne pole nie je však až také neorané. Nie a nie nájsť. Zas mi ostal len mejl. A zas sa oplatilo.
„Nedalo by sa prísť k vám na prax?“ „A čoby nie,“ prišlo mi. Od spomínaného Kandráča.
Hoci som vedela, že nikdy nechcem a nebudem pracovať v rádiu a za mikrofónom, práca, ktorú mi dal, bola skvelá, prax poučná, papier z praxe v poriadku, kredity uznané.
Až po rádiovej praxi prišlo milované novinárske prostredie. A v ňom možnosť nie hovoriť, ale písať.
Aj o tých ľuďoch, ktorí si všimli neznáme, cudzie dievča, so štipkou odvahy pri písaní mejlov, veď „nie je čo stratiť“. A takí ľudia sa našli. A nestránili sa, pomohli. Keď to bolo najviac treba.
A dokonca nezavrhli ani vtedy, keď prišli začiatočnícke chyby, ale pochopili.
Hej, presne, píšem o tej celebrite, ktorá dobyla z Krásnej Lúky celé Slovensko. Teraz, po rokoch a pri koncerte, ktorý mi tak pohladil srdce, som si uvedomila, že je načase nielen prosiť (vtedy), ale aj ďakovať – teraz.
Ondrej, zo srdca ďakujem!
