GREGOROVCE. Nezabudneme. V duchu tejto myšlienky sa po roku v Gregorovciach zišli všetci tí, ktorí si spomienkovým koncertom pripomenuli ohavnú tragédiu, pri ktorej zahynuli dva mladé životy.
Aj teraz vzdalo viacero umelcov symbolicky česť Jankovi a Martine a spoločne apelovali na prítomných, aby nezabúdali na to, čo táto spoločnosť dopustila.
Presunuli termín, počasie vyšlo
Pôvodne sa mal koncert v Gregorovciach uskutočniť už 4. mája, v čase konania plánovanej svadby Martiny a Jána. Nepriaznivá predpoveď počasia však organizátorov prinútila presunúť akciu o dva týždne neskôr.
Bola to dobrá voľba, počasie tentoraz akcii prialo, futbalové ihrisko v Gregorovciach plnili stovky prítomných nielen z okolia, ale aj z celého Slovenska.
„Sme tu preto, lebo násilnou smrťou zomreli dvaja ľudia, ktorí sa úprimne milovali. Kto ste v živote spoznali lásku a milovali, asi viete, aké je to o to prísť. Sme tu preto, lebo veríme, že láska, spravodlivosť a dobro zvíťazia v tejto krajine nad zlom, chamtivosťou, nenásytnou mocou a aroganciou,“ odznelo v úvode koncertu.
Ten sa konal deň po Jankových nedožitých 29. narodeninách a mal byť vyjadrením spolupatričnosti s rodinami pozostalých.
Symbolická spomienka vo svadobnom obraze
Spomienkový deň začal svätou omšou v miestnom kostole. Koncert otvorili svojím vystúpením Folklórna skupina Javorníček a Folklórny súbor Šarišan. Vo svojom programe predstavili svadobný obraz čepčenia. Aj takýmto spôsobom symbolicky spomínali na svadbu, ktorá sa mala konať, ale nikdy sa tak nestalo.
Bodkou bola báseň, ktorej autorom bol samotný Ján Kuciak. Z jeho pera vzišla ešte v roku 2008 a v aktuálnom momente pôsobila chvíľami až mrazivo.
„... nikdy sa nevzdám, budem tu navždy,
aj keď zostanem sám, nik ma nezavraždí.“
Spojili ich. Po smrti
Kolorit celého koncertu znova dotváralo umelecké dielo, socha Spojili nás, ktorú vystavili Martin Dzurek a Jano Vajsábel uprostred ihriska. Bola výrazným mementom toho, čo sa stalo.
Na kopci za pódiom sa týčili výrazné písmená inštalácie, o ktorú sa postaral Michal Kačmár a ktorá znova pripomínala: Nezabudneme.
„Na toto sa nedá zabudnúť, stále je choré, keď si človek uvedomí, že také niečo sa stalo v tomto storočí, v spoločnosti, ktorá o sebe hovorí, že je vyspelá a demokratická,“ zamýšľal sa Prešovčan Juraj (27).
Orchester, Koščová, Müller
Organizátorom podujatia bola Pohoda v spolupráci so Stromoradím a obcou Gregorovce. Príznačnou bola opäť multižánrovosť. Folklór sa tak striedal s vážnou hudbou či modernou.
V rámci programu vystúpili tak teda tiež Slovenský komorný orchester, Katka Koščová i Rišo Müller.
„Nie je treba veľa slov a nie je to v poriadku s krajinou, kde sa strieľajú mladí ľudia,“ povedal počas koncertu Müller, ktorý nevynechal ani tak príznačnú pieseň, v ktorej opäť raz zdôraznil otázku, „prečo vy, ľudia 20. storočia, máte vždy, zachmúrené obočia...“
Koščová: Občianska aktivita sa výrazne ukázala
O čosi menšiu účasť prítomných v porovnaní s minulým rokom hodnotila Katka Koščová objektívne:
„Je to prirodzené, čas sa posúva a aj na tie protesty chodilo čoraz menej a menej ľudí. To z nich postupne tak vyprchá, ale to neznamená, že ľudia zabudnú, že to nemajú v sebe. Len možno nemajú takú tú potrebu dostaviť sa na tú akciu,“ zamýšľala sa, pričom zdôraznila, že najlepšie by bolo, keby takáto akcia vôbec nemusela byť.
Na druhej strane to má svoj dopad.
„Ja si myslím, že určite sa Slovensko zmenilo, ako keby takéto podhubie občianskej aktivity vyrašilo veľmi výrazne a ľudia zrazu pochopili, že nemôžeme sedieť doma, v krčme pri stole a nadávať na to, čo sa deje a nerobiť nič. Myslím si, že to tak zobudilo ľudí, bola to posledná facka, kvapka a ak to bude pokračovať, tak verím, že ľudia nezaspia a nebudú nadávať len doma. Je veľmi dôležité budovať tú občiansku spoločnosť, ktorá vie povedať to, čo chce a vie sa postaviť proti nespravodlivosti a neprávosti akéhokoľvek druhu.“
Otvorila oči i srdcia
Katky osobne sa udalosti minuloročného februára veľmi dotkli.
„Je príšerné, že až takáto vec otvorila ľuďom oči, srdca a ústa a vyhnala ich na námestia. Snáď to v náš bude naďalej žiť a minimálne tlieť, ak už nie horieť,“ zaželala si.
Koncert sa konal v čase, keď by už boli bývali Janko a Martina svoji.
„Spomíname na nich v čase, kedy by už boli manželmi. Ich smrť nám nie je ľahostajná a nie je nám ľahostajné ani to, čo sa deje v tejto krajine. Nebudeme tolerovať aroganciu moci a mafiánske praktiky,“ odznelo z pódia.
Koncert sa konal deň po Jankových nedožitých 29. narodeninách a mal byť spomienkou i vyjadrením spolupatričnosti s rodinami pozostalých.
