Ján Čerkala je sladovníckym majstrom, manažérom pivovaru Šariš a zároveň je jeho telom aj dušou. Za 38 rokov si vyskúšal rôzne pozície, dnes je na jeho čele.
Stretávame sa po vašom príchode zo služobnej cesty. Cestujete kvôli práci často?
Moja práca si to vyžaduje, robím na rôznych projektoch, centrálu máme v Bratislave a v Prahe. Nevadí mi byť na cestách, stále niekde cestujem. Málokedy som doma.
Manželka sa teda asi „teší“.
Je to komplikovanejšie, ale za tie roky si už zvykla, je to už náš štandardný režim fungovania.
Za tie roky – viem, že vo vašom prípade v spojení s pivovarom – sú to skutočne roky. Koľko presne?
Ja sa stále smejem, že som nastúpil do pivovaru na brigádu a zostal som, tak sa mi tam zapáčilo. A brigádujem dodnes. Bolo to presne 2. septembra 1981, takže 38 rokov.
Úžasné číslo, na jednom mieste.
Stále v tej istej firme. Hoci medzitým zmenila majiteľov aj názov x-krát.
Ale vy ostávate ten istý.
Aj pivovar je stále ten istý.
Ale z vašej strany je to asi lojálnosť na najvyššom leveli.
Mňa tá robota baví. Možno niekto povie, ako sa dá byť motivovaný aj po toľkých rokoch, ale ja som sa ešte nikdy v práci nenudil. A tá robota ani nie je taká, že by bol na to priestor. Čím dlhšie pracujem pre pivovar, tým dlhšie mám pocit, že sa mám čo nové naučiť. A stále ma niečo prekvapí.
Ako je to možné?
Prešiel som si rôznymi pozíciami, funkciami. Nemal som čas nudiť sa, lebo som stále objavoval niečo nové. Aj keď sa môže zdať, že je to stále tá istá firma, ale výroba piva je komplexný proces. Dá sa celý život učiť a celý život byť naštartovaný – toto ešte chcem vedieť, toto sa dá. U mňa nuda nemá miesto, toto slovo nepoznám.
Nastúpili ste do pivovaru ako brigádnik. Mali ste túžbu tam vtedy zostať?
Nikdy som nerátal s tým, že tu zostanem tak dlho. Začínal som ako robotník a prvé roky boli, dá sa povedať, najjednoduchšie. Bolo to za socializmu a relatívne lážo-plážo. Ale to ma až tak nebavilo. Vtedy som dostal ponuku robiť majstra a to bola možno v tom čase moja najväčšia zmena v živote.
Bolo to náročné?
Zrazu robíte šéfa ľuďom, s ktorými ste predtým pracovali a oni pozerajú – no, ty si už teraz náš šéf. Bolo to trošku veselé, najmä v dobe socializmu, keď alkohol na pracovisku nebol žiadne tabu. Nebolo to jednoduché, disciplína zamestnancov nebola na prvom mieste, ani zákazník. Existovala firma, lebo musela existovať. A toto ma nikdy nebavilo. Ja som vždy vravel, že nechcem chodiť do roboty preto, aby som si prečítal noviny spredu dozadu a naopak, ale aby som pridal nejakú hodnotu. To bolo také moje krédo a vlastne aj vďaka tomu som sa dopracoval tam, kde som. Stavil som na niečo nové, skúšal som nové veci.
To, že ste si prešli v pivovare viacerými funkciami, je to pre vás ako šéfa určite skvelá výhoda. Asi vás pracovníci, povedané s nadhľadom, len tak nedobehnú?
Prirovnám to k pyramíde. Ak si postavíte široký základ, tak aj tá pyramída má veľkú stabilitu a veľmi ťažko sa z nej spadne dolu. Keď si postavíte pyramídu s dvoma kockami naspodku a chcete ísť veľmi rýchlo hore, je veľmi vratká. Tým, že som si prešiel fyzicky jednotlivé oddelenia a reálne som tú prácu aj robil, dnes viem rýchlo odhadnúť, či sa niečo dá alebo nedá. A vôbec, keď niekto povie, že toto sa nedá. Áno, dá sa, ja som to robil.
Je to teda aj pri rozhodovaní rýchlejšie?
Dokážem sa rýchlejšie rozhodovať, pretože mám tú skúsenosť, zažil som si to. Viem, aké to je a keď to spravíme takto, nebude to mať chybu. Rozhodovať je fajn, ale keď chcete mať motivovaný tím, musíte dať priestor aj im. A musíte im dať možnosť, aby sa občas aj popálili. Aj keď niekedy viem, že to asi nie je najlepšie riešenie. Ak sú ľudia zodpovední, dostanú zodpovednosť do rúk a môžu rozhodovať. Zodpovednosť je o tom, že môžu robiť aj chyby.
Vybudovať takú značku, neviem si to ani predstaviť, čo je za tým.
Je to tímová robota, fungujeme v tímoch, víťazíme v tímoch, to je naše krédo. Môžete byť najlepší, najmúdrejší, ale keď nemáte okolo seba ľudí, ktorí sú rovnako zapálení, ťahajú za jeden povraz, tak vlastne neurobíte nič. Je to o tom, ako motivovať ľudí, nájsť cestu, vidieť do budúcnosti, mať predstavu, kam chcete ísť. Nerozmýšľať, čo bude dnes, zajtra, ale o päť rokov.
Vedieť, kam chce človek ísť a odhadnúť to správne. Vy ste vlastne takým vizionárom.
Ja by som sa nenazval vizionárom, ale snažím sa vidieť trošku dopredu, kam sa svet vyvíja, čo je prioritou, kam sa my musíme posunúť, aby sme prosperovali. V minulosti bolo na Slovensku 16 aktívnych pivovarov, dnes sú už iba štyri. Potom sa budujú malé mikropivovary pre jednu krčmu.
Čo je za tým? Klesol dopyt?
