Aké sú vaše spomienky na november 1989? Otázka, na ktorú dať odpoveď nedokážem. Nie sú žiadne.
Mojou jedinou vtedajšou starosťou bolo sa dobre vyspať a najesť. A tešiť rodičov svojou prítomnosťou a trápiť zase chorobnosťou.
Dnes, po 30 rokoch, si všetko môžem dookola čítať vo všetkých možných zdrojoch. Môžem len prikyvovať, že aha, aké to bolo, keď naši rozprávajú o zázraku menom pomaranče, o tuzexovom oblečení či vstávaní počas hlbokej noci, aby si vystáli nekonečné rady na hraniciach pri nákupoch na ich druhej strane.
30 rokov. Málo? Veľa? Človek nie je už dieťa, je už dospelým. Otázka je, či aj zrelým.
