Vláda o karanténe a my o prázdninách

Pred pár dňami ma veľmi prekvapil. Obrázok z Jasnej, kde sa ľudia doslova tlačia v radoch na lyžovačku, som prv pokladala za trochu primitívny pokus o vtipnú koláž vzhľadom na aktuálnu situáciu.

Pri zistení, že ide o reálnu fotografiu, sa mi zastavil svet. Ten, v ktorom som verila, že veď ľudia nemôžu byť až takí hlúpi a hazardujúci so zdravím. Ale zjavne môžu.

Prejsť sa mestom, ktoré značne zredlo, v nákupom centre nájsť prázdne stoly a zívajúce čašníčky, ísť okolo doslova vyrabovaných regálov s dezinfekčnými prostriedkami – to všetko mi dávalo nádej, že spoločne dokážeme šírenie koronavírusu zastaviť. Svojou zodpovednosťou, prístupom, poslušnosťou.

Bežne hundreme, že práca, povinnosti, žiaden čas na rodinu. Teraz nám spadol rovno do lona. Blbý uhol pohľadu, ale treba si aj z toho zlého vedieť vybrať to dobré. Len teda, či to aj vieme? Pochybujem.

Vláda nariadi karanténu a my si pretlmočíme, že skvelé, dupľa jarných prázdnin, poďme sa ešte viac zgrupovať.

Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže, vraví jedna ľudová múdrosť. Ale už neviem, či to bude Boha ešte vôbec baviť sa na nás takto pozerať. Karanténa, separácia, opatrenia, upozornenia – ale my sa natrepeme ako také ovce na dojenie do jedného košiaru. Čoby sme si nezalyžovali?

Chcelo sa mi plakať, chytala ma zlosť i zúfalstvo. Asi stále sa ešte musíme učiť základným ľudským vlastnostiam – ohľaduplnosti, tolerancii, rešpektu, vzájomnej ľudskej dobrote.

Veľmi sa mi páči myšlienka, ktorá kolovala po sociálnych sieťach a viackrát odznela aj z úst Petra Pellegriniho.

„To, ako sa budeme k sebe správať dnes, tak bude pandémia vyzerať o dva týždne.“

Veľmi si želám, aby sme na to mysleli pri každom pokušení ísť sa flákať vonku, pri každej myšlienke ísť si len tak niečo kúpiť, aj napriek plnej komore.

Teraz je čas spomaliť, zastaviť sa. Prebúdza sa jar, kiežby sa v nás zabilo to večne rozbehané a vystresované „ja“ a nahradilo to ho skutočné. A fakt na to nie je potrebná masová lyžovačka, stačí len naozajstná empatia.