UŽHOROD. Je štvrtok 12. marca a Ukrajina sa prebúdza do prvého rána v karanténe.
Po rozhodnutí Kabinetu ministrov Ukrajiny prichádzajú na rad prvé obmedzenia na zabránenie šírenia vírusu Covid-19.
Zatvorené ostávajú všetky vzdelávacie inštitúcie, zakázané je taktiež organizovanie všetkých verejných podujatí nad 200 ľudí s výnimkou opatrení zabezpečujúcich prácu štátnej moci a miestnej samosprávy, a taktiež je zakázaný vývoz protiepidemického tovaru z Ukrajiny, s platnosťou do 1. júna 2020.
Užhorodčania si aj napriek týmto opatreniam užívajú slnečný deň v meste. Promenáda popri rieke Už popoludní doslova praská vo švíkoch.
Otvorené sú všetky typy prevádzok, či už reštaurácie, bary, kaviarne alebo cukrárne. Kým dospelí si vychutnávajú kávu, deti neplánované prázdniny.
Miestni futbalisti deň predtým vyradili v štvrťfinále ukrajinského pohára Petrove a ako sa neskôr dozvedáme, v semifinále vyzvú kyjevské Dynamo.
Otvorené je aj najväčšie trhovisko v meste, ktoré sa nachádza na ulici Krasnodoncov. Tak ako po iné dni, aj dnes je tu množstvo nakupujúcich, pričom obďaleč neraz počuť cudzí jazyk, najmä maďarský.
Choroba ho pripravila o obe nohy, nevzdal sa
Všedný deň, aj napriek informáciám o novom víruse, zažíva aj Ukrajinec Vitalij Matjovka. Ešte pred niekoľkými rokmi zdravý človek, ktorý sa živil prácou na stavbe, veľakrát aj v rámci fušiek na susednom Slovensku.
Dnes si privyrába ako taxikár. Na naše stretnutie prichádza zo zákazky v neďalekom Perečine. Pracovať musí aj napriek tomu, že vonku zúri nepredvídateľný vírus a on sám je invalidom. Osud k nemu nebol príliš zhovievavý, pripravil mu neľahkú skúšku.
Ešte pred dosiahnutím Kristových rokov prišiel o obe nohy. Tie mu amputovali z dôvodu ťažkej choroby – trombózy. Napriek tomu dokáže to, čo nevie mnoho zdravých ľudí. Na svojom špeciálne upravenom aute, ktoré ovláda rukami, denne prepraví niekoľko desiatok ľudí.
„Viete, život mňa ako invalida je na Ukrajine náročný. Moja penzia je iba niečo vyše šesťdesiat eur, pričom na lieky potrebujem niekoľkonásobne viac. Aj preto mi neostáva nič iné, ako žiť aktívny život a zarobiť si na svoje živobytie čo najviac peňazí. Čo sa týka auta, to je pre mňa naozaj veľkou pomôckou, bez ktorej by som si nevedel predstaviť svoj deň,“ vraví na úvod skromne pôsobiaci Ukrajinec, ktorý v komunikácii sem-tam vytiahne aj nejaké slovenské slovíčko.
„Ešte keď som bol zdravý, pracoval som na Slovensku, ako stavbár. Bolo to tak približne päť rokov, postupne v Bratislave, Žiline a Komárne.“
Vitalij je príkladom nielen pre ľudí, ktorých postihol rovnaký osud, ale aj pre tých zdravých.
Recept na to, ako sa vyrovnať s neľahkým osudom, vidí v čo najväčšom začlenení sa do bežného života, bezprostrednom kontakte s ľuďmi a v rôznych ďalších aktivitách, ktoré mu vyplnia voľný čas.
„Dôležité je nepoddať sa, treba sa s tým vyrovnať a ísť ďalej. Nedokázal by som iba tak sedieť doma, nič nerobiť a čakať na niečo, čo možno ani nepríde. Ako príklad uvediem mojich susedov, ktorí sú deň čo deň doma, užívajú alkohol a nepracujú. A to aj napriek tomu, že sú zdraví. Takýto životný štýl neuznávam, musím počas dňa vykonať nejakú aktivitu, sedieť iba doma, to by ma nebavilo. Nedávno som si dal opraviť auto, bol som týždeň doma, bolo to na nevydržanie.“
Radosť našiel vo vyšívaní
Hoci bol Vitalij z predošlých zamestnaní zvyknutý najmä na rôzne manuálne práce, stavbárske pracovné náčinie a veľakrát pracoval s ťažkými bremenami, počas choroby v sebe objavil nový talent.
Začal vyšívať. O jeho vyšívanky, ktoré sú najmä v náboženských motívoch, je veľký záujem. Veľakrát aj od ľudí zo zahraničia, nevynímajúc napríklad Spojené štáty americké.
„Po operácii počas rekonvalescencie vám prichádzajú na um rôzne myšlienky. Veľakrát aj negatívne. Vyšívať som začal práve vtedy, bolo to tak najmä z dôvodu, aby som nepodľahol negatívnym emóciám. Poviem pravdu, vždy ma to dokáže upokojiť, pričom platí to aj teraz. Ak som nervózny a mám možnosť vyšívať, takmer vždy tak urobím,“ hovorí smerom k svojmu netradičnému koníčku.
Obchod zavrel, aj napriek hendikepu si zrekonštruoval dom
Vitalij, ako sám prezrádza, v minulosti vystriedal viacero povolaní. Okrem stavbárčiny sa venoval aj predaju vo svojom obchode na najväčšom užhorodskom trhovisku na ulici Krasnodoncov.
„Mal som svoj vlastný stánok, kde som predával chirurgickú oceľ či odev pre deti, posledné dva mesiace to však išlo strašne slabo. Na náš bazár už neprichádza toľko turistov zo zahraničia ako v minulosti. Za prenájom treba platiť nemalé peniaze, aj preto som sa rozhodol, že bude výhodnejšie tento biznis aspoň nateraz uzavrieť,“ pokračuje ďalej dvojnásobný otec, ktorý žije v obci Kamjanicja.
Tá sa nachádza iba niekoľko kilometrov od Užhorodu. V tejto obci si Vitalij aj napriek svojmu hendikepu svojpomocne zrekonštruoval dom.
„Mám dve zdravé ruky, ktoré viem používať pri rôznych stavebných prácach, a tak to nebol až taký problém. Stavbárskemu remeslu som sa aktívne venoval aj v minulosti. Samozrejme, potreboval som aj pomoc, avšak gro práce som zvládol sám. Takto ma to vyšlo na menej peňazí, ako keby som mal platiť robotníkov,“ dodal na záver.
