„Stačí mi žiť. Mať z čoho žiť.“ Nie tak málo počuteľné z úst mnohých, ktorí žijú skutočne doslova z ruky do úst. A chcú „len“ žiť.
Tak prirodzené, ale predsa nie pre každého. Prečo nenechať živoriť? Ak mi to predsa systém dovoľuje... Menej druhým, viac mne. Matematika bez lásky, ktorá nedelí ani nenásobí, len odpočítava.
Kauza okolo šičiek vo Svidníku, ktoré sú ukážkovým príkladom toho, ako chcú ľudia „len“ žiť, často dovádza k úžasu. A šoku. I zdeseniu. Aj ľútosti. Koľko je toho človek schopný spraviť, len aby mal čo do úst. Za cenu zdravia aj ľudskej dôstojnosti. Lebo tá určite je v úzadí v momente, keď človek musí žobrať doslova o to, čo mu patrí.
„Aká robota, taká robota, len nech je robota.“ Do tohto stavu privádza náš štát desiatky, stovky, tisícky rodín. Pod priemerom, za cenu zdravia sú schopní dať maximum za seba, aj keď odplatou je almužna. Čo robí štát, že také niečo vôbec dopustí? Kde je blaho občana?
Človek, ktorý sa neunúva dať to, čo druhým patrí, to pomenoval priamo. „Ja môžem, lebo tu, na Slovensku, mi to štát umožní.“ Medzi riadkami – ja som boh a vy ma budete počúvať, vy budete na mňa odkázaní.“ Choré? Slabé slovo.
Otázkou ale ostáva, prečo sa dokáže rozpútať hotové mediálne peklo pri otázke drog človeka v politike či výstavby zbytočného stožiara, ale zúfalstvo tých „obyčajných“ a ich chýbajúci chlieb do úst už takto vyburcovať nedokáže?
Kdesi sa stala chyba. Stratili sme ľudskosť, stratili sme človečenstvo. Mamona ich zabila. Do neba volajúci hriech je krátenie mzdy. Ale takto hrešiť nie je pre mnohých problém.
Svedomie sa dá ľahko zabiť. Takisto, ako sa dá zabiť ľudská dôstojnosť. Ocenená judášskymi 215 eurami. Cena toho, že človek ide do vypätia síl, len aby prežil a mohol fungovať.
Áno, človek. On by mal byť na prvom mieste. Len sa to akosi pomiešalo. Keď si sami nepoukladáme priority svojich životov, vypomstí sa nám to.
Peniaze sú dobrý sluha, ale zlý pán. Povýšiť ich na svoj oltár je začiatok konca. Prestíž? Pocit nadradenosti? Možno sa za ne dajú nadobudnúť, ale pokoj a rodina sa za ne kúpiť nedajú. Aj keď si to možno nejaký „malý boh“ myslí. Aj ten zjavne len vo svojich predstavách. Ale kto čo zaseje, to bude aj žať.
