PREŠOV. „Ale veď je streda. A u Ťapákovcov sa v stredu nezačínalo,“ zaznie replika z kultového diela slovenskej klasiky z dosiek prešovského divadla.
Pri ďalšej novinke v repertoári Divadla Jonáša Záborského siahli po overenej klasike – Ťapákovcoch od Boženy Slančíkovej Timravy.
Tentoraz jej však dali osobitný nádych. Lenivá rodina sa bude prihovárať divákom v šarišskom nárečí.
Pôvodnú skrátili, postavy ubrali
Režisérskej taktovky sa tentoraz chopila Alena Lelková, ktorú oslovilo vedenie.
„V divadelnej podobe využívame aj možnosť zobraziť snové predstavy. My ľudia vieme emócie skrývať, u Ťapákovcov ich Timrava výborne opísala. Pôvodná hra je dlhá, má skoro 2,5 hodiny, museli sme ju krátiť,“ opísala proces tvorby Lelková.
To sa odrazili v dĺžke samotnej dramatizácie, rovnako preto jeden pár z Ťapákovej rodiny vypustili, vzhľadom na herecké kapacity.
So sondou do duší a predstáv hrdinov
Dielo preložil do šarišského nárečia a o dramatizáciu sa postaral Silvester Lavrík. S jeho prekladom sa režisérka úplne stotožnila.
„Lavrík sa pri preklade ponára do postáv, nie je to len o reči, ale aj samotné divadlo, nielen konverzácia, ale priblížil sa k podstate Timravy. Jej texty sú písané ako príbeh, niečo, čo sa odohráva navonok, ale zvyšok sú vnútorné monológy, kde ona vníma a vidí, čo postavy cítia. To je to, čomu Lavrík venoval priestor a v našej dramatizácii je tak veľa obrazov, medzihry, akoby snové predstavy. O tom, čo ľudia cítia, ako to prežívajú. My Slováci sme takí, že svoje pocity a emócie skrývame a Ťapákovci o tom tiež málo rozprávajú,“ vysvetlila režisérka.
„V podstate to pán Lavrík veľmi fajn zachytil, dal priestor na moje videnie. Pre mňa je vizuálna stránka veľmi dôležitá a to bola dobrá živná pôda, toho sme sa chopili,“ konštatovala Lelková s tým, že „človek si prečíta Ťapákovcov, ale zrazu tu sú i iné veci, ktoré človek vidí, vzťahy, pohľady.“
Režisérka: Bavilo nás narúšať stereotypy
Prostredie i scéna Ťapákovcov je celé poňaté v tradičnom folklórnom duchu. Ten sa odráža nielen v slove, ale aj piesňach či opileckých choreografiách.
„Robili sme si z toho srandu. Bavilo nás narúšať stereotyp. Scénu tvorí akoby výšivka a spopod nej, akoby spod zeme, sa postupne vynárajú problémy. My máme náš folklór uhladený a pekný, a tu sme ho použili, aby sme ním narúšali predstavu o tom, akí sme dokonalí. V tomto prípade sme sa snažili ho použiť na iné účely, ukázať dovnútra postáv.“
A tak sa na pódiu odohráva pomyselný boj Iľe – kráľovej s celou famíliu Ťapákovcov, ktorej sa do ničoho nechce.
Nárečie bolo pomôckou hovoriť, ako huba narástla
V role Paľa, manžela Anči kráľovnej, sa predstavil Martin Juríček. Svojej úlohy sa zhostil ako rodený Bardejovčan výborne.
„Toto predstavenie v nárečí mnohým hercom, aj mne, keďže som z Bardejova, pomáha v takej autenticite. Môžeme rozprávať, ako nám huba narástla, a v tomto to bolo iné. Doteraz som nemal možnosť a skúsenosť pracovať v nárečí, to bolo nóvum,“ opísal Martin.
Priznal, že chvíľami sa pasovali s niektorými slovíčkami, ktoré sú odlišné v šarištine a spištine. A objavili sa aj tie, keďže Silvester Lavrík je zo Spiša.
„Boli tam také, ktoré Šarišanom režú uši a mne sa ako Šarišanovi zdali nespisovné, a tak sme si niektoré poprerábali do šarištiny. Bol zo strany režisérky priestor, aby sme podorábali drobnôstky. A ak tá veta v tých ťapákovských replikách ponúka priestor na pazvuk či východniarske „ta“, „abo“, tak sme si to tam dali a funguje to,“ opísal proces zrodu hry Martin.
Anča Zmija: Diváci sa môžu pripraviť na sústo zo všetkého
Postavu Anče Zmije si zahrala Antónia Kurimský Oľšavská.
V hre sa tak predstaví ako na prvý pohľad nepríjemná, dotieravá sestra z rodu Ťapákovcov. Ako sa Antónii hrala?
„Dramatické postavy sú najväčšia výzva pre herca, lebo sa odkrýva viac vecí. Aj za zlým, čo človek skrýva, je to utrpenie. S režisérkou Alenkou bola práca na postave, nemôžem povedať, že jednoduchá, no ona to tak správne vytiahla. A nedá sa povedať, že postava je hlavná alebo vedľajšia, lebo sú to postavy ako jeden celok, celé predstavenie.“
Pri „škatuľkovaní“ na to, či je hra viac tragická alebo komická, sa zamýšľa: „Prvá polovica, myslím si, že tam sa ukazujú Ťapákovci ako komický prvok, ale postupne sa začína vyťahovať, že nie je niečo v poriadku. Mali by sa preto diváci pripraviť na čokoľvek, sústo koláča, ktorý sa snaží priniesť z každého rožka troška,“ dodáva Antónia, divadelná Anča, pre ktorú bolo výzvou aj technicky zvládnuť ťahanie chromých nôh po scéne.
„Aby to pri textoch nešušťalo. A osobne bolo asi najťažšie spojiť to, že človeka bolí fyzicky aj vo vnútri, stotožniť sa s postavou, aby to nebolo len povrchné. Bolí ju to, ako ju všetci nenávidia. A teda spojiť, aby ju divák nevidel v dobrom či v zlom, ale takú, aká je,“ dodáva Antónia Kurimský Oľšavská.
Stopku im dala korona
Proces tvorby Ťapákovcov nebol jednoduchý, lebo ho celý narušil marcový nástup protiepidemiologických opatrení.
„Bola to špecifická situácia. Mali sme naskúšané dve tretiny hry. Herci boli vytešení, začali sa na tom zabávať a tvoriť ,lebo videli, že je text tvorivo napísaný. Bola to neskutočne príjemná spolupráca, lebo prešovskí herci majú v sebe veľkú pokoru a sú tvoriví, zábavní a nechajú sa viesť. A vždy sa snažím, aby to bol tvorivý proces a nie direktívny,“ vyznala sa režisérka Lelková.
Od marca sa mohli k hre znova vrátiť až v lete tak, aby mohla mať začiatkom septembra svoju premiéru.
Herci: Nevedeli sme sa dočkať
Ako sa herci jednohlasne zhodli, už sa nevedeli dočkať, kedy sa postavia na javisko a pred nimi budú diváci.
„Už sme ani nič iné nechceli, len aby sme sa už stretli. Pociťovali sme, že kultúra je v živote potrebná. Nabudili sme sa, vedeli sme, ako nás to naštartuje. Alenka nám dôverovala a vzniklo z toho niečo, z čoho máme radosť. A vieme, že štát bez kultúry by nemohol fungovať,“ dodala Stanislava Kašperová, ktorá si zahrala Zuzu Čakajovú.
