Sedel vo vetrovke na stoličke a o futbale rozprával s takým zanietením a láskou, že do svojho života vtiahol aj mňa. Legendárny PAVOL DIŇA (57) medzitým dostal telefón od jedného zo sninských mladých hráčov. Vytiahol z vrecka oranžovú tlačidlovú Nokiu a s pozitivitou a úsmevom na tvári prejavil radosť, že aj v ťažkých časoch prísnych opatrení chcú chlapci trénovať.
Diňa napriek desiatkam gólov v najvyššej československej a slovenskej súťaži nikdy netrpel spasiteľským komplexom. Dodnes je príjemný, ľudský, skromný a pokorný. Je to obrovský profesionál, ktorý s úsmevom na tvári nemá problém pozhovárať sa s hocikým, kto ho ako „zabudnutú legendu“ spozná na ulici. A že tých ľudí je, hoci od jeho poslednej gólovej bomby uplynuli už viac ako dve desaťročia.
Nikdy nemal na ružiach ustlané. Keď z chudobného východoslovenského kraja prišiel do Banskej Bystrice, tréner Jozef Adamec ho rok nepostavil do zápasu. Do československej reprezentačnej „smotánky“ nedokázal nikdy naplno preraziť, hoci sa experti pýtali, kde je Diňa. Tlačili naňho, aby schudol. Napriek tomu je každému vďačný. Ako sám povedal, futbal je základom jeho života. Keby raz v Snine umrel jeho materský klub, pravdepodobne by umrel s ním.
AJ TOTO SA DOZVIETE
• Kde v kariére najlepšie zarábal a kam vrazil peniaze
• Ako otvorene komentuje svoje úspešné časy v Humennom, Banskej Bystrici a Dunajskej Strede a na ktorý zo svojich klubov spomína s miernou pachuťou
• Akú odvážnu vetu vyhlásil v šatni DAC-u, keď sa stal kapitánom
• Ako po rokoch vysvetľuje svoje prestupy a ktorý z nich najviac ľutoval
• Ktorý tréner ho poslal behať po saunách, aby schudol a prečo po tréningoch odpadával
• Čo ho mrzelo na jeho „európskom“ góle Aténam
• Ponuky z ktorej veľkej krajiny odmietol a radšej ostal v Dunajskej Strede
• Prečo má iba tri reprezentačné štarty
• Ktoré Diňove futbalové oslavy trvali tri dni
• Či si nemyslí, že sa na neho ako legendu zabudlo a prečo v Snine stále perie dresy či kosí trávnik
Pochádzate z malého mesta Snina. Kto vás priviedol k futbalu?
Začínal som s futbalom ešte ako malý chlapec. V Snine bolo združenie, ktoré viedol pán Ronďoš. Bolo to niečo ako športová škola, už od štyroch-piatich rokov sme pod jeho vedením chodili hrávať futbal. Potom to pomaličky plynulo prechádzalo ďalej. Šli sme hrať za TJ Spartak Vihorlat Snina, najprv od žiackych kategórií, kde nás viedli pán Vaľko a Urda, potom k dorastencom, kde sme rástli pod vedením pána Potomu a Gerzaniča. Odmalička sme do toho boli zapálení, chodili sme často trénovať na sninské škvarové ihrisko. Nepýtal by som sa ale, kto ma priviedol k futbalu. Skôr čo. A to bol môj zápal k tomuto športu. Sami sme si v rámci susedstiev organizovali rôzne súťaže. Veľa z nás sa najmä vďaka tomuto zápalu naučilo hrať futbal v podstate pri činžiakoch.
Začínali ste v Snine, prešli si tu rôznymi kategóriami... Videli vo vás veľký talent?
Poviem pravdu, odmalička o mne každý tréner hovoril, že mám talent. Hoci som nemal takú postavu ako mnohí ostatní, ktorí boli tenučkí, ja som bol odjakživa svalnatejší, žilovatý, videli vo mne potenciál. Od žiakov som si vyskúšal všetko, dokonca aj brankársky post. Musím povedať, že základ bola naša telesná výchova. Bola iná ako teraz. My sme hrali naozaj všetko – od futbalu, cez hádzanú, dokonca hokej. Dnes to chýba. Keď niekto na futbale nevedel spraviť kotúľ, bola to hanba. Musím povedať, že sa mi to stalo raz aj v prvej lige. (smiech) Nebudem menovať, ale v Banskej Bystrici prišiel jeden vysokoškolák a tiež to nevedel. U nás sme to ale vedeli všetci. Telesná výchova a pán učiteľ Výhonský, ktorý nás mal na základnej škole, nás naučil všetko. Tam bol náš základ.
Potom prišiel prestup do Humenného. Bol aj toto míľnik vo vašej kariére? Narástli ste „futbalovo“ najviac práve tu?
Bol to pre mňa veľký míľnik. Po dorastencoch v Snine som sa chcel pohnúť ďalej a ako osemnásťročnému sa mi ozvalo Humenné. Predtým som bol najlepším strelcom dorasteneckej ligy spolu s Peťom Bartošom z Interu Bratislava. Nad ponukou z Humenného som neváhal. Kedysi bolo pravidlo, že v seniorskom tíme musel hrať aspoň jeden hráč do dvadsať rokov. Ich voľba padla na mňa. Nakoniec nás tam však bolo viac. Bol to taký medzistupeň medzi Sninou a vrcholovým futbalom.
Potom ste pôsobili v Banskej Bystrici. Čím bol tento angažmán špecifický?
