Smútok a sklamanie v šatni slovenského národného tímu by sa dali krájať. Ani najlepší strelci turnaja nestačili. Rusi, odvekí nepriatelia, ktorým sme zdatne vzdorovali a proti ktorým sme nastupovali ako najpríjemnejšie prekvapenie turnaja, nás napokon porazili. Do bojov o medaily sme mohli ísť ako svetom zabudnutý hokejový národ, ktorý ukázal, ako sa mocní muži kruto mýlili, keď ho poslali do C-kategórie majstrovstiev sveta.
Kdesi v tom žiali sedel aj muž, čo celé hokejové divadlo sledoval zo striedačky.JAROMÍR DRAGAN (57) si dobre uvedomoval, ako blízko-blízučko boli Slováci k druhému olympijskému zázraku na ľade. Žiaľ, nestalo sa, no nášmu hokeju vrátili meno, aké si zasluhoval.
Legendárny brankár Košíc bol jedným z tých, čo vytiahli slovenský hokej z bahna, do ktorého ho pred takmer tridsiatimi rokmi hodili. Teraz sa exkluzívne pre MY rozhovoril o olympiáde, majstrovstvách sveta, zápasoch s Čechmi, tituloch s Košicami a mnohých ďalších veciach.
AJ TOTO SA DOZVIETE
• Čo sa dialo v kabíne po osudnej prehre s Rusmi v Lillehammeri
• Čo si myslí o súčasnom smerovaní slovenského hokeja
• Aké emócie prechovávali slovenskí hokejisti voči Čechom po preradení do „C-čka“
• Prečo mu tak dlho trval prechod do federálnej ligy
• Prekvapivé meno, pred ktorým mal na ľade najväčší rešpekt
• Ako vznikol jeho legendárny „výkop“ na červenú
• Prečo nevyšiel jeho odchod do popredných európskych súťaží
Pochádzate z Liptovského Mikuláša, kde má hokej svoju tradíciu. Môžete nám popísať svoje začiatky, ako ste sa dostali k hokeju?
Začal som o niečo neskôr ako terajšie deti, asi v trinástich rokoch. Všetko to vyplynulo z prostredia, v ktorom sme vyrastali. Keď sme vyšli zo školy, hrali sme futbal či hokejbal. Keďže spolužiaci potrebovali brankára na hokej a videli ma na ulici, tak ma stiahli. Keď som začal, mal som problém s korčuľovaním. Na prvom tréningu mi tréner povedal, že keď sa to naučím, potom môžem prísť. Pritom stačilo vymeniť staré korčule, lebo tie som podedil a už mali čosi odžité. O týždeň som sa vrátil a tréner sa čudoval, kde som sa to tak rýchlo naučil. Chytilo ma to, tak som tam začal chodiť pravidelnejšie.
Napriek tomu, že ste legendou Košíc, máte v štatistikách aj štart za rivala zo Slovana Bratislava. O tejto skutočnosti z vášho života sa veľa nevie, tak by ste mohli priblížiť pozadie toho celého.
To sa udialo v období, keď som od mládeže prechádzal k seniorom. S Liptovským Mikulášom sme získali titul ako starší dorastenci a oslovili ma zo Slovana Bratislava aj Košíc. Na odporúčanie iných som šiel do Bratislavy na vysokú školu, no nemal som na to čas. Začal som trénovať so Slovanom hneď po skončení sezóny 1982/83, absolvoval som s nimi prípravu a začiatok ročníka vo federálnej lige. Mali mladé mužstvo a výsledky neboli podľa predstáv, čiže mi nedali veľa priestoru. Odchytal som dokopy asi jednu tretinu proti Trenčínu, počas ktorej som dostal tri góly. Keďže potrebovali zachrániť situáciu, angažovali brankára z Litvínova. Sezónu som dochytal v Mikuláši a odišiel na vojnu.
Po angažmáne v druholigových Topoľčanoch ste kariéru vo federálnej lige začali až v 23 rokoch. Bolo to, predpokladám, kvôli vojne.
V roku 1984 som narukoval do Topoľčian a pendloval som na tréningy hlavne do Trenčína, počas reprezentačných prestávok som chodieval aj do zahraničia. V podstate som sa pohyboval medzi Trenčínom a Topoľčanmi, ale v Trenčíne som bol čisto ako náhradník. Problém bol, že sa mi to natiahlo. Dnes sa maturuje v osemnástich rokoch, no ja som po skončení učňovky absolvoval aj maturitu, čo znamená dva roky navyše. Potom som šiel na vysokú, nedokončil ju, musel ísť na vojnu...
Poďme k reprezentácii. Jedným z vrcholov pre vás boli určite MS C-kategórie a ZOH 1994. Ako vtedy vyzerala partia v slovenskej reprezentácii?
