„Čuj, ale mňa ti nejako hlava bolí. A asi aj hrdlo. Neviem, nevyskočila už i teplota?“
Debata v aute je prešpikovaná koronovou fatamorgánou. Už nech je po teste. Radšej krutá pravda ako sladká nevedomosť. Odhodlane vpred.
V rade na testy však aj to odhodlanie akosi začne chrámať na jednu nohu.
A mám dosť cestovín? Z mlieka ostalo už asi len do pohára. Jablko som posledné schrústala v aute. Sucháre isto v zásobe sú, aj darovaný med, i mrazák ešte nie je vyrabovaný.
V duchu si uľahčene pochvaľujem, že život samostatnej jednotky má svoje nepopierateľné výhody pri kvantite spotreby.
Vlastne, veď keby aj karanténa. Šak nie som na Sibíri, v krajskom meste vari neskonám na nedostatok prísunu potravy. Prepočítavam a upokojujem svoj žalúdok pri rituálnom tanci stresu.
Priemyselný park, rektorát univerzity či dom smútku. Testovali aj na jedinečných miestach Čítajte „No a čo, ak by aj bola karanténa, tak si aspoň doma upracem,“ zaznie po mojej ľavici a ja v duchu dedukujem, že okná som umyla len pred pár dňami a týždeň po týždni ich umývať by bol osobnostný rekord.
Tu môj myšlienkový pochod o priehľadnosti skiel končí, pokyn je jasný. Ďalší dvaja. Ups.
Idem po schodoch a pocity, akoby ma za dverami čakala zas štátnicová komisia. Len teraz sú otázky ľahšie, diktovať svoj telefón ešte zvládnem.
Dostávam zelenú 26. Taký ten tombolový lístok. Dosiaľ som nikdy nevyhrala, kalkulujem, že tú dávku šťastia by som si celkom rada vyčerpala práve tu a teraz. Zelená evokuje šťastie. No a tá 26... Čo s číslom 26? Na to žiadna pesnička neexistuje, žiadna melódia mi hlavu nenaplní.
Zameriam sa teda na administratívneho pracovníka. Papiere mi vypisuje mladý muž a keď ma vyzve vysmrkať si nos, uvedomím si, že práve toto je gesto, ku ktorému chce byť vyzvaná od sympatického mladíka nepochybne každá dáma.
Ako dobre, že som chrbtom a hneď sa skryjem pod rúško!
Jasne, že jemu je to tak šuma-fuk, nos si pred ním smrká každý, len ja musím meditovať nad tým, či aj intenzita fúkania môže niečo o človeku napovedať. Napravím si rúško.
Keď ale spätne rozmýšľam, normálne si nespomínam, či som ho mala na tvári aj pri výtere, či nie... Asi nie, no tie tri metre boli ako v mrákotách.
Jediné, čo si pamätám, bola silueta útlej slečny. Tá by mi oko vybiť nemala, utešujem sa pri pohľade na ňu. Ale hneď mám pred očami masérku, s podobnou konštrukciou, kde som si tiež spokojne líhala na stôl a po schádzaní z neho sa nemohla nadýchnuť ešte ani na druhý deň.
Ale táto ma neutýra, zas sa v milisekundách utešujem.
Hodné výskumu, koľko sprostostí stihne človeku prebehnúť mysľou, keď je v strese. Rýchlo kričím na Pánbožka s prosbou, niečo v zmysle, nech jej ruka neprebodne moje ja.
Pred očami ma máta internetový obraz zle urobeného výteru, ktorým sa tí, čo vkladajú nanočipy, dostanú prerazením pomaly až na druhú stranu lebky. Mám chuť si dať facku.
Horory nepozerám, ale sprosté hoaxy sa na mňa zosypú z internetu skôr, ako sa rozsvieti obrazovka. Pred tým človek neutečie. A mne sa rozsvecujú v hlave presne v tých najnevhodnejších chvíľach. Zažmurkám.
Upútajú ma zdravotníčkine pekné oči a dlhé mihalnice. Dobre, že táto dĺžka odpúta moju pozornosť od dĺžky tyčinky, lebo tú si tiež nepamätám. Ale samotný úkon...
Dokelu, kde nabrala tá žena sila?! Keď sa mi zdá, že ju už-už zalejem slzami, povolí.
Nesúď knihu podľa obalu ani ženu podľa výzoru. Také žieňa a takú neskutočne pevnú ruku mala!
Cesta von je opäť len po pamäti. Ale ten pocit!
Ja vidím slnko? Tak mi cievky na oku neprebodla. Spoznávam partiu? Tak mi ani pamäťové bunky nepoďobala. Jedine ten čip mi už asi mohla vložiť, ale zakamuflovala ho skvele, vôbec ho necítim, tak už len pevne veriť, že ho aj úspešne aktivujú.
Ale keď mi donesú výsledky a je tam to vytúžené "negatívny", aktivuje sa moja nefalšovaná radosť.
Netuším, akú radosť spôsobuje pozitívny tehotenský test, ale viem, že negatívny covidový je radosť nad radosť. Vlastne, veď aj tá hlava ma akosi prestala bolieť, ani hrdlo necítim. Neskutočne blahé účinky testovania.
Tak teda - prvé kolo hotovo, cestoviny ostávajú na horšie časy.
