„Bola to láska na pár dní, tá čo sa volá – zabudni,“ spieva mi v hlave, keď sadám do auta a nechápem, prečo sa mi tam zrána trepe Pali.
Do diaľky fiktívne zakývam mojej prvej a najdlhšej láske s krajším menom ako je Pali, i celej jeho rodinke, a vtedy mi docvakne.
Ako mi to žieňa fakt mozog neprerazilo Čítajte „Bola to láska na pár dní“ - moja týždňová láska v modrej papierovej podobe prežíva po mojom boku posledné chvíle jedinečnosti. Onedlho uzrie svetlo sveta nová. Teda nový.
Certifikát o tom, že prekypujem zdravím a môžem si čavargovať po svete. Teda, môžem?
Lebo keď prestanem spievať, zas ma nejako bolí hlava... Ale to bude asi z toho divného výberu skladby. Alebo ma bolí naozaj?
Hej, hej, bolí, aj žalúdok, krk, oko, lakeť, päta, raťafák – sama sebe sarkasticky vymenúvam. Veď som predsa zdravá, test bude negatívny a ja fungujem. Alebo, ako vraví teta Gizka – idem, riešim.
Ale kým príde k tomu testovaniu, stále mi niekde vzadu „odkusne“ z vlastného presvedčenia o negativite červík pochybností. Cvik robí majstra, sa vraví. No ani druhé kolo výteru ma neposunulo vpred v sebaistote.
„Najprv nos, potom ruky,“ píše sa na bráničke pred vstupom k stanu. A čo kebyže to vymením? Napadne mi provokačne. Policajt, čo tam stojí, má asi zvláštny radar na zachytenie zlomyseľností, lebo v tom momente na mňa pozrie a ja si napravím rúško. Stačí mi vidieť aj na pol oka. Len sa nestrep na schodoch, upozorním sa v duchu po zamaskovaní.
Nestrepem sa. Nebol priestor. Lebo predo mnou vojak a policajt a za mnou chlap v modrej bunde s ešte krajšími modrými očami. „Oči, oči, modré oči, čo mám s vami robiť?“ spevavo si parafrázujem cestou hore. Zjavne mi je podstatne lepšie ako minule, keď som pred sebou mala obraz štátnicovej komisie.
Tentoraz som to mala celé ako v spomalenom filme.
Pani zdravotníčka milo pozdravila, očami sa usmiala, nakázala odložiť občiansky, zobrala si obálku s certifikátom a jedným číslom. Teraz je to 145. V hlave sa mi to premietne do historického kalendára. Toho môjho.
14. 5. 2016 som spala prvú noc vo vtedajšom novom byte, nakliká sa mi v mozgu. Buď čipovacie hoaxy alebo zatuchnuté asociácie sa mi vždy hlavou musia blysnúť. A kde budem spať dnes? Bleskovo sa presuniem v čase. Čo ak v karanténe?
Superschopnosťou stresovať vydesím samu seba. S Pánbožkom som už reč hodila, že síce 10 dní karantény znie skvostne, ale rada posuniem tohto žolíka ďalej.
„Do ktorej?“ preberie ma zdravotníčka v skafandri do reality. V duchu mi príde strašne smiešne.
Pripomenie mi moju mamu, ktorá sa ma už so značne menšou milotou vie aj pri troch krížikoch na mojom krku spýtať, do ktorej sa plánujem vrátiť domov. Áno, kodifikovanou slovenčinou sa doma nebavíme, ale pri tom obsahu je i forma už zbytočná.
Kým pri mame sa takto začína už polovicu života rovnako obľúbený dialóg, teta zdravotníčka je skromnejšia. Tej stačí jedno slovo a je spokojná. A ja s ňou.
Nepochybne to dokazuje moja hlava, ktorá si ešte aj pri jej nálete začne spievať tú svadobnú „ľen pomali pomali, bi sce ju nezlamaľi“. Namiesto nevesty teraz myslím na jej tyčinku. A asi ma telepaticky počuje, lebo fakt je podstatne pomalšia ako tá kočka minule a ani tyčinku tiež nezláme. Všetko je iné. Len moje slzy sú stále tie isté. Ako hrachy pučnejúce, rúško moje zmáčajúce.
No znova platí to opačné - po plači býva smiech. Negatívna. Paráda.
A s obálkou si pyšne a šťastne vykračujem, zas o čosi poučenejšia.
Lebo si uvedomím, že vlastne aj celý tento proces so zdravotníčkou je neporovnateľne kratší a bezbolestnejší ako medzidverový dialóg o dĺžke večierky s maminkou.
Už je "potestovano", zo všetkého si treba zobrať to dobro, druhé kolo hotovo.
