Čelil Laffertymu či Davisovi. Kello Slovákom v zápase proti Severným Írom verí

KOŠICE. Patrí k odchovancom košickej futbalovej školy, výborné meno si urobil počas pôsobenia v Škótsku.

Brankár MARIÁN KELLO (38) sa aktuálne venuje výchove mladých brankárov v druholigovom FC Košice.

Na starosti má brankárov v kategórii mladšieho a staršieho dorastu. Do leta pôsobil i pri prvom mužstve, kde ho nahradil Branislav Benko.

Marián Kello (4 fotografie)

V rozhovore pre týždenník MY Noviny východu sa rozhovoril nielen o tom, čomu sa aktuálne venuje, ale i o tom, ako si spomína na svoje začiatky, pôsobenie v Škótsku, kde na zápasy chodili desiatky tisíc ľudí, či krátku, no nevydarenú anabázu v Rumunsku, kde sa po jednom zo stretnutí pobil s trénerom.

Spolu s brankárom, ktorý si zachytal aj za slovenskú futbalovú reprezentáciu, sme sa pristavili aj pri tom, čo nás vo štvrtok večer čaká v stretnutí proti Severnému Írsku, a neobišli sme ani výber brankárov, ktorých zvolil tréner Štefan Tarkovič.

Marián Kello nám prezradil i to, ktorí z brankárov sú v jeho očiach aktuálne najlepší.

V uplynulom ročníku ste boli trénerom brankárov druholigového FC Košice. Na tomto poste však nastala zmena, nahradil vás Branislav Benko. Čomu sa dnes venujete?

Ostal som pracovať v klube ako profesionálny tréner na plný úväzok, avšak nemám na starosti kategóriu mužov, presunul som sa k mládeži. Klub sa rozhodol, že som potrebnejší pri mládeži, čo rešpektujem. Na nedostatok práce sa nesťažujem, mám šesť pracovných dní, voľno mám iba v nedeľu.

Je práca s mládežou to, čo vás napĺňa, alebo ste ešte pri kategórii dospelých nepovedali posledné slovo?

Ideálne by bolo, ak by išlo o spojenú nádobu. Aj naďalej by som chcel pôsobiť i pri mužoch, je mi to blízke, zároveň si myslím, že nie som až taký starý. Musím však povedať, že práca s mládežou ma momentálne napĺňa. Je to zadosťučinenie, keď vidíte, že mladí chlapci sa na základe vašej práce či vašich rád posúvajú vpred a zlepšujú. Je to tiež viac viditeľné ako pri skúsenejších brankároch, kde je už tréningom ťažšie ich tvarovať či meniť ich spôsob chytania.

V kategórii staršieho dorastu máte v Košiciach pod palcom dvojicu mladých brankárov. Jakub Vinarčík má iba 15 rokov, jeho kolega, aktuálna brankárska jednotka Maximilián Repko má iba o rok viac. Sú tak talentovaní, že už dnes chytávajú v kategórii do 19 rokov?

Áno, obaja sú talentovaní. Zároveň sa obaja dokázali dostať i do mládežníckych reprezentačných výberov, čo tiež dokazuje ich kvalitu. Ako dobre vieme, stále účinkujeme iba v druhej dorasteneckej lige, kde dominujeme a kde majú títo naši brankári možnosť vyskúšať si, aké je to chytať vo vyššej kategórii, čo neskôr, napríklad ak sa nám podarí postúpiť, ocenia.

Vy sám ste kopačky na klinec zavesili po sezóne 2017/2018. Je z vašej strany hráčska kapitola už definitívne uzavretá?

Posledné angažmán, ktoré som absolvoval, bolo prakticky bez tréningu, iba pre radosť. Chytal som v Ťahanovciach, pôsobili sme v piatej lige. Poznal som tam mnoho ľudí, aj preto som sa rozhodol im pomôcť. Poviem pravdu, že ma to už tak ani nenapĺňalo, zároveň som to nestíhal časovo. Ako som už spomenul, šesť dní pracujem, jeden deň mám voľno, popritom mám i iné povinnosti. Hráčska kapitola aj napriek tomu, že sem-tam dostanem nejakú ponuku, je pre mňa definitívne uzavretá.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Vaščák o tom, ako si ho vyhľadal víťaz Zlatej lopty, Lige majstrov, odmenách i návrate na východ Čítajte 

Poďme k vašim začiatkom. Kariéru ste odštartovali v rodných Košiciach, v kategórii žiakov či dorastu ste dosiahli niekoľko úspechov. Vtedajšie 1. FC Košice malo mládež ako výstavnú skriňu. Futbal v Košiciach sa však postupne, aj zmenou majiteľov, začal uberať zlým smerom. Ako si na to spomínate?

Mládež v Košiciach v období, o ktorom sa bavíme, bola silná. Bolo to tu dobre nastavené. Podmienky boli výborné. Odzrkadľovalo sa to i na našich výsledkoch, patrili sme k absolútnej špičke, získavali majstrovské tituly. Výnimkou nebol ani náš ročník. Rád na toto obdobie spomínam.

Neskôr, aj vplyvom zmeny majiteľov, začali vznikať problémy. Pamätám si, ako sme sa ešte v bývalom Vše-športovom areáli prezliekali pri sviečke či sprchovali v studenej vode.

My sme to však vtedy brali úplne inak, ako to berú dnešní mladí. Myslím si, že sme boli i viac samostatní, do tréningu nás tréneri nemuseli nútiť, chceli sme trénovať, tiež nás nikto nemusel voziť. Mali sme k tomu iný vzťah, futbal sme mali naozaj radi. Vedeli sme tomu viac obetovať.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Vystrieľal nám medailu na juniorskom šampionáte. Jurko aj o Borrierovi, prestupe do Slovana a ponuke z Bayernu Čítajte 

Po konci v Košiciach ste zamierili do druholigových Vítkovíc. Ako s odstupom času hodnotíte pôsobenie na Morave?

Nemal som iné východisko. V Košiciach sa menili majitelia, vznikali prvé problémy, niekoľko mesiacov som nevidel výplatu. Dostal som od jedného z agentov ponuku na pôsobenie v druhej českej lige. Bol som mladý, potreboval som chytať, táto ponuka ma zaujala. V Košiciach by som bol iba trojkou, zatiaľ čo vo Vítkoviciach som mohol chytať pravidelne druhú najvyššiu súťaž. Aj to zavážilo pre ponuku z Čiech.

Zo začiatku to bol dobrý krok, chytával som, patril k jedným z najlepších v súťaži, neskôr, aj vplyvom rôznych sľubov, tento angažmán nevychádzal podľa mojich predstáv. Vedenie klubu hovorilo o útoku na postup, my sme však rok čo rok hrali o záchranu..

Taktiež keď som si myslel, že som na tom najlepšie a potreboval som sa posunúť, nevyšlo to. Ku koncu to bolo už naozaj na nevydržanie. Možno povedať, že to bolo podobné ako v Košiciach, klubu chýbali financie, nám výplaty a koniec koncov i kvalita.

Vykúpenie prišlo v podobe prestupu do Litvy. Pred sezónou 2007/2008 ste sa upísali klubu FBK Kaunas.

Dostal som sa do majstrovského tímu s najvyššími ambíciami. Okrem toho všetkého sme účinkovali i v predkolách Ligy majstrov. Bolo to niečo úplne iné. Po futbalovej stránke hodnotím prestup do Litvy kladne. Pôsobil som v mužstve, ktoré malo ambície, dokázali sme vyhrať všetky tri domáce súťaže, okrem ligy i pohár a superpohár.

Celková infraštruktúra bola v Litve slabšia, predsa len, je to bývalý štát Sovietskeho zväzu. Mám na mysli napríklad tréningové centrum či ubytovanie.

Taktiež v Litve ľudia viac inklinovali k basketbalu ako k futbalu. To však bolo vedľajšie. Ja sám som po nevydarenom závere vo Vítkoviciach chytil v Kaunase druhý dych a futbal mi opäť začal chutiť.

Po roku v Litve ste zamierili do Škótska, kde ste sa upísali klubu Hearts of Midlothian, ktorý má vyše 146-ročnú históriu. Spolu s vami smeroval z Litvy do Škótska i tréner brankárov Arturas Ramoška. Bol práve on tým hlavným spojivom v súvislosti s tým, že ste zamieril do Hearts?

Skôr by som povedal, že to bolo celé riešené cez majiteľa Romanova, (bývalý majiteľ majoritného podielu v klube Hearts of Midlothian, pôvodom z ruského Tveru) ktorý mi dal na základe mojich predošlých výkonov šancu sa ukázať. Pôvodne som do Heart zamieril na ročné hosťovanie.

Na brankárskom poste bola v klube v tom čase veľká konkurencia, bol tam napríklad Maďar János Balogh, taktiež Jamie MacDonald, ktorý skôr či neskôr za prvé mužstvo odchytal viac ako sto stretnutí. Aj preto som rád, že sa mi podarilo v Škótsku presadiť a zanechal som tam nejakú stopu.

Škóti sú známi svojou vášňou k futbalu. Z Litvy, kde o futbal fanúšikovia nejavili až taký záujem, ste prestúpili do Škótska, kde fanúšikovia futbalom žijú. Ako si spomínate na stretnutia pred desiatkami tisíc divákov?

Na tieto stretnutia, najmä proti glasgowským klubom, som sa tešil azda najviac. Spomínam si, ako sme v priebehu mojej prvej sezóny v Škótsku prišli v poslednom kole odohrať zápas do Hampden Parku proti Celticu. Nám už o nič nešlo, boli sme tretí, naopak, domáci potrebovali vyhrať, aby získali titul.

Šesťdesiattisíc ľudí bez prestávky spievalo a ja som dvadsať minút nevedel so svojimi stopérmi prehodiť ani slovo. Bolo to niečo úžasné, tieto zápasy som si vychutnal. Tiež musím povedať, že v tom období mala škótska liga naozaj kvalitu.

V drese Hearts ste si zachytali proti viacerým vychýreným kanonierom. Spomeniem mená ako Boyd, Lafferty, McDonald, Hooper či Keane. Ktorý z nich bol najnepríjemnejší a vedel defenzíve poriadne podkúriť?

Spomeniem iné mená, nepríjemní boli napríklad Steven Naismith (aktuálne Hearts of Midlothian, pozn. red.) či Steven Davis (aktuálne Rangers, kapitán reprezentácie Severného Írska, pozn. red.).

Obaja mali svoju kvalitu a vedeli ma v bránke zamestnať. Z konkurenčného Celticu to bol napríklad Georgios Samaras, robustný, takmer dvojmetrový grécky útočník. Uznanie, samozrejme, patrí i hráčom, ktorých ste spomenuli. Mužstvá na špici tabuľky disponovali v tej dobe veľkou kvalitou.

Neskôr, ako vieme, prišla kríza, tí lepší sa presunuli do Anglicka a kvalita tak trochu opadla. Šancu dostali mladší hráči, neskôr sa to opäť vrátilo do starých koľají.

Po čase, keď ste sa v Škótsku etablovali, prišla možnosť zabojovať o svetový šampionát v Juhoafrickej republike. Vaše šance prekazilo zranenie, v nominácii trénera Weissa ste napokon chýbali. Mali ste indície, že by to v prípade, ak by ste boli zdravý, bolo inak?

Ťažko povedať, predsa len, ubehla už riadne dlhá doba. Po spomenutom šampionáte však začal so mnou rátať a v reprezentácii som sa udržal zhruba dva roky. Veľa som toho neodchytal, napriek tomu, každý zraz je špecifický a ja som sa do reprezentácie vždy tešil.

Po pôsobení v Škótsku ste si krátko zachytali v Rumunsku a Anglicku. Ako spätne hodnotíte tieto anabázy? Prečo ste v týchto krajinách vydržali iba tak krátko?

Často mi hovorili, že si mám dať pozor na hráčskych agentov. Bohužiaľ, popálil som sa práve na tomto. Mal som vydarené obdobie v Škótsku, následne som zamieril do Rumunska, kde som sa klubu (Astra Giurgiu, pozn. red.) upísal v poslednej možnej chvíli. Inak hrozilo, že by som bol pol roka bez zápasu.

Bohužiaľ, risk v tomto prípade neznamenal zisk. Predtým som mal ponuky napríklad z Anglicka, avšak, a to poviem otvorene, pre nenásytnosťou agentov z nich napokon zišlo.

V Rumunsku to nedopadlo slávne. Je to svojský národ, mal som nepríjemnú skúsenosť s trénerom, pred jedným zo zápasov sme sa pohádali do krvi, po ňom sme sa dokonca i pobili. Naše cesty sa rýchlo rozišli.

Po pôsobení v Rumunsku prišla ponuka z Anglicka, konkrétne z Wolverhamptonu, ktorý predtým vypadol z Premier League. V mužstve mali na poste brankárov maródku, potrebovali pomôcť. Išiel som tam iba na niekoľko mesiacov, splnilo to svoj účel, myslím, že obe strany boli spokojné.

V závere kariéry ste sa ešte vrátili do Škótska, konkrétne do St. Mirrenu, neskôr ste pôsobili i v gréckom Limassole a profesionálnu kariéru ste ukončili v materskom FC VSS. Záver vašej kariéry poznačili i zranenia.

V Škótsku som opäť našiel stratenú chuť do futbalu, avšak po čase som cítil, že potrebujem zmenu. Náročné to bolo napríklad i počasím. Aj preto som kývol na ponuku z Cypru, kde je predsa len teplejšie. Bohužiaľ, ako hovoríte, záver poznačili zranenia, následne operácie a rekonvalescencie. Bolo to vyčerpávajúce.

Neskôr som sa ešte vrátil domov, snažil sa dať dokopy po zdravotnej stránke, možno ešte nakopnúť, ale už ani tie ponuky neboli také, že by to za to stálo. Aj preto som sa následne nato musel začať pozerať úplne iným smerom. Predsa len, kariéra futbalistu nie je večná.

V Škótsku ste si ešte počas vášho prvého pôsobenia zachytali aj proti dvojici Kyle Lafferty – Steven Davis. Obaja toho času pôsobili v Rangers, dnes sú v nominácii Severného Írska na zápas proti Slovensku. V čom spočíva ich sila? Na čo si možno naši hráči musia dať v ich prípade pozor?

Treba uznať, že spomenutí hráči majú niečo odohrané a tiež majú potrebné skúsenosti, ale nemyslím si, že sa ich treba nejakým spôsobom báť. My máme tiež svoju kvalitu, skúsených hráčov. Ide viac o to, ako k tomu zápasu pristúpime.

Oni budú jazdiť, doslova lietať. Myslím si, že Severní Íri budú silní najmä v osobných súbojoch. Taktiež sa budú snažiť udržať vysoké tempo hry, čím sa oni vyznačujú, je to ich štýl.

My však máme technických hráčov, ktorí vedia loptu i podržať. Verím našim, myslím si, že máme kvalitu na to, aby sme tento zápas zvládli do vydareného konca.

Neobídem ani brankárov, Severní Íri majú k dispozícii dvojicu Peacock-Farrell (24) – McGovern (36). Druhý menovaný dlhé roky pôsobil v Škótsku. Čo myslíte, na koho staví manažér Ian Baraclough?

McGoverna si pamätám, v Škótsku chytal fantasticky, neskôr dostal šancu i v reprezentácii a zachytal si i na európskom šampionáte. Myslím si, že v takomto náročnom stretnutí dostane šancu práve on ako skúsenejší brankár.

Pristavím sa i pri našich gólmanoch. Aktuálne máme na súpiske perspektívnu trojicu Rodák, Greif, Jakubech. Bola to podľa vás správna voľba trénera Tarkoviča? Nemali sme siahnuť po skúsenejšom gólmanovi?

Vnímam to tak, že by sme mali dať šancu brankárom, ktorí sú v najlepšej ak nie vynikajúcej forme. Ako príklad dám Mareka Rodáka mladšieho, v minulej sezóne mal vynikajúcu formu v druhej anglickej lige, potvrdil ju i v prvom kľúčovom stretnutí proti Írom, kde nám viackrát pomohol.

Áno, momentálne mu možno chýba trochu väčšia zápasová prax, napriek tomu má skúsenosti s ostrovným futbalom a myslím si, že pre trénera Tarkoviča bude voľbou číslo jeden.

Nehovorím, že starší i skúsenejším brankár by bola zlá voľba, avšak s výberom trénera Tarkoviča som spokojný a domnievam sa, že brankári, ktorí sú na našej súpiske, kvalitu majú a preukážu ju.

Na záver ostanem ešte pri brankároch. V minulosti ste sa vyjadrili, že inklinujete k brankárom ako Edwin van der Saar, Pepe Reina či Iker Casillas. Kto zo súčasných brankárov sa vám svojím štýlom páči najviac?

Áno, v minulosti to bola práve táto trojica brankárov, ktorá ma svojím štýlom zaujala. V súčastnosti by som vypichol napríklad Kaspera Schmeichela, podľa mňa nedoceneného brankára.

Spomedzi menej známych spomeniem Emiliana Martíneza, ktorý po príchode do Aston Villy potvrdzuje svoju kvalitu. Predtým dlho sedel na lavičke Arsenalu, prípadne hosťoval v iných kluboch. Myslím si, že o ňom ešte budeme počuť.
Spomedzi známejších neobídem Ter Stegena z Barcelony, ktorého taktiež považujem za veľmi kvalitného gólmana.

Ako sme však videli v zápasoch Šachtaru Doneck v Madride a Dynama Kyjev v Barcelone, k slovu sa hlási i nová generácia brankárov. Oba ukrajinské kluby mali v bránke mladíkov, tí napriek tomu nesklamali.