Že vraj je to hrozné. Také som počula o výučbe cez počítač.
Ale keďže som, našťastie, koronu predbehla a skôr ako ona prišla, ja zo školy vybehla, nečumela som na učiteľku cez monitor počítača. Ale tí dnešní žiaci...
Ako sa vraví, lepšie je raz vidieť ako stokrát počuť. A mne to raz fakt bohato stačilo.
Ja dovolenka, sestra „štandardný“ vyučovací deň. V jej detskej izbe. Po asi dvoch hodinách vylezie.
„Kamže kam?“ vyzvedám.
„Najesť sa,“ oznámi.
„A to teraz, cez školu?“ divím sa, keď vidím ako v ruke nesie notebook.
„No a?“
„A to ti nič učiteľka nepovie?“
„Mám vypnutú kameru aj mikrofón,“ vysvetľuje, položí notebook a začne si chystať obživu.
Sadnem si zaň ja a dívam sa na čet, v ktorom svieti zoznam študentov. Beží angličtina, učiteľka pekne „spíkuje“.
„A ako potom učiteľka vie, že ste všetci, keď tu taká anarchia, že sa ideš najesť?“ nechápem.
„Musíš byť pri počítači, lebo keď ťa vyvolá a neodpovieš, máš absenčku,“ objasňuje mi s kľudom Angličana toto (samo) štúdium stredoškoláčka.
Tak na to sa idem pozrieť.
Po dvoch minútach asi siedmykrát ľutujem učiteľku.
Raz jej sekne zvuk, potom nepočujú ju, tak nepočuje ona, potom vyvolá, jeden sa nehlási, druhý píše otázku, ktorú kým naťuká, je výklad už o niekoľko riadkov ďalej.
Chaos, cítim sa jak v škôlke. Ľutujem učiteľku i žiakov. A nielen ja.
Zrazu sa objaví aj niekto ďalší.
„Dobrý deň prajem,“ zjaví sa v čete. A podpis Igor Matovič.
Padne mi sánka. „A to je čo?“ zízam na sestru.
„To si nevšímaj, robia si srandu,“ kývne neprekvapene. Ja som v šoku i za ňu.
O pár sekúnd mu jedno meno úctivo odzdraví.
Učiteľka po chvíli preruší výklad: „Neviem, či si niekto robí z nás srandu, alebo tu máme návštevu pána premiéra,“ pokračuje bez emócie v hlase ďalej.
Ani nie o minútu sa podpíše jednou bodkou „Zuzana Čaputová“. Tú už učiteľka ani nekomentuje.
O pár sekúnd sa údajní najvyšší predstavitelia vlády stratia. Škoda.
Keby tu boli naozaj, do hodiny by otvorili brány školy. Štúdium cez počítač je fakt hrozné.
