Kreslo predsedu Prešovského kraja prebral po svojom dlhoročnom predchodcovi Petrovi Chudíkovi. Na začiatku si stanovil tri piliere, na ktorých postavil svoju kampaň. Cesty, práca, rodina. Úspešne, v novembri 2017 prevzal post hlavy kraja. Niekdajší pedagóg i primátor Levoče, dnes predseda Prešovského samosprávneho kraja MILAN MAJERSKÝ.
Prednedávnom uplynuli presne tri roky od momentu, ako ste prevzali funkciu predsedu Prešovského samosprávneho kraja (PSK). Vaším heslom a prioritou boli tri aspekty – cesta, práca, rodina. Do akej miery vnímate naplnenie Vašich vízií?
Je pravda, že to bolo predvolebné heslo a toho sme sa snažili držať celý čas s mojím tímom, všetkými vedúcimi, s ľuďmi, ktorí pracujú na úrade, a ja som rád, že sa s tým stotožnil rovnako aj poslanecký zbor.
Poďme si to rozmeniť na drobné. Cesty. Vy ste v jednej diskusii raz povedali, že kde je cesta, tam je život. Ako sa teda podarilo priviesť život do kraja v tomto smere?
Cesty – to je jedna z hlavných priorít môjho volebného programu. PSK spravuje takmer 2500 km ciest 2. a 3. triedy, čo je najrozsiahlejšia a zároveň najčlenitejšia sieť v rámci celého Slovenska. Veľká časť z nich bola v nevyhovujúcom alebo dokonca havarijnom stave.
Dnes, po takmer troch rokoch, môžem konštatovať, že ich značná časť je opravená. Od roku 2018 sa nám podarilo zrekonštruovať takmer 280 km v celkovom objeme 30 miliónov eur a 46 mostov za viac ako 9,7 milióna eur. Modernizovali sme ich z vlastných zdrojov alebo zo zdrojov štrukturálnych fondov Európskej únie.
V tomto úsilí chceme pokračovať aj v ďalšom roku, pretože si plne uvedomujeme, že zvyšovaním kvality cestnej infraštruktúry významne zvyšujeme aj mobilitu a bezpečnosť ľudí, ktorí cestujú za prácou alebo i oddychom na území kraja.
Tento rok ste vyčlenili na problematiku ciest značne objemné množstvo financií.
V tomto kalendárnom roku 2020 sme na cesty a na všetko, čo súvisí s cestami, ako je technika, sklady soli, garáže, administratívne budovy, vyčlenili pre túto oblasť aj v rámci všetkých štrukturálnych fondov takmer 40 miliónov eur. Je to najviac za všetky volebné roky PSK.
Máte už po opravách konkrétnych úsekov aj spätnú väzbu?
Teší ma, že sa už postupne ukazujú prvé výsledky, ľudia občas napíšu spokojnosť, že táto cesta nebola 30 rokov opravená a konečne sa opravuje. Chceme pokračovať v tomto trende, keďže ešte nie je koniec volebného obdobia.
Predpokladáte teda, že sa cesty budú opravovať takýmto tempom i ďalej?
Na decembrovom zastupiteľstve sme pripravili schválenie investičných akcií tak, aby sa už na jar hneď mohli realizovať ďalšie cesty, ktoré, verím, že ľudí potešia a v prvom rade to bude pre nich komfort, ktorý si zaslúžia. Cesta je základ, ktorý potrebujú na to, aby mohli normálne fungovať, normálne žiť – či je to cesta do práce, cesta do školy. Avšak, v konečnom dôsledku, cesty tiež privedú ľudí do regiónov, lebo slúžia i v rámci cestovného ruchu.
Mňa veľmi potešilo, keď som si nedávno prečítal vyjadrenie novinára v jednom prestížnom časopise , že na východe Slovenska máme úseky a asfaltové cesty lepšie ako v Monte Carle. Som úprimne rád, že aj ľudia, ktorí navštívia náš kraj, si to všimnú.
Samozrejme, stále máme veľký deficit a máme čo opravovať. Určite bude pre nás veľkou výzvou, aby sme sa zamerali hlavné destinácie cestovného ruchu ako sú Vysoké Tatry, Poloniny, Pieniny a zabezpečili ich takými cestami, aby sa tam ľudia vedeli ľahko dostať.
Akým spôsobom vyberáte cesty, úseky, ktoré budete opravovať?
Čo sa týka realizácie ciest a úsekov, ktoré to budú, tak to vždy riešime v spolupráci s poslancami za daný okres, pričom sa snažíme proporčne rozdeliť finančnú čiastku tak, aby nebol žiaden okres podvýživený. Čo sa týka finančných prostriedkov, tie rozdeľujú poslanci v spolupráci s našou správou a údržbou ciest s tým, že vždy sa pri súťaži nejaká čiastka zvýši a aj za tieto ušetrené peniaze chceme v tomto roku zrealizovať a dobudovať cesty, ktoré ostali pod čiarou.
Takže je to stále o hľadaní aj pomyselnej cesty a kompromisu spolu s poslancami.
Úzko spolupracujeme s poslancami, pričom berieme do úvahy tiež pripomienky primátorov a starostov. A aj keď máme niektorých priamo v zastupiteľstve, je to len zlomok, keďže máme 665 obcí a miest, čo je to najviac v rámci Slovenska. Preto i koordinát s týmito ľuďmi je veľmi zložitý, ale snažíme sa hľadať tie najlepšie spôsoby komunikácie, aby sme im vyšli v ústrety.
Aj to bol dôvod, prečo sme začali ešte vlani s pracovnými výjazdami do jednotlivých okresov kraja, aby sme boli bližšie k potrebám, problémom i riešeniam jednotlivých samospráv.
Vašou druhou silnou témou bola otázka zamestnanosti. Posunuli sme sa i v tomto smere?
Všetci vieme, že zabezpečiť prácu nie je naša kompetencia, ale chceme, aby to bola naša skrytá povinnosť. Veľa úsilia vkladáme do koordinácie podpory zamestnanosti, osobitne rómskych komunít, keďže na území PSK žije najviac marginalizovaných skupín. Vytvorili sme na Úrade PSK pozíciu splnomocnenca, poradcu pre rómske komunity, a myslím, že jeho výsledky práce už vidno. Okrem spracovania analýzy spolupracuje so starostami pri tvorbe a koordinácii sociálnych podnikov a čo mňa teší, je priamo v teréne s kolegami v rómskych osadách alebo kolóniách a snaží sa im sprostredkovať prácu.
Má tento model aj reálne výsledky, funguje to?
Áno, lebo kým im niekto nepovie, že na dosah 20 kilometrov majú dobré zamestnanie, samým im to ani nenapadne. Je jednoduchšie ísť raz do mesiaca na úrad práce zahlásiť sa, poberať sociálnu dávku, ako aktívne hľadať prácu. Ideme na to inak, mentorujeme, usmerňujeme. Musíme s rómskou komunitou pracovať už v zárodku, v mladom veku a tam vidím veľký úspech i v oblasti školstva. Školstvo a práca sa úzko prelínajú a vo výučbe vidím obrovskú šancu na zmenu aj pre rómske komunity práve v duálnom vzdelávaní.
Duálne vzdelávanie, teda prepojenie učenia sa s praxou, je systém výučby, za ktorý ste sa kladne postavili od samého začiatku. Prečo je podľa Vás tak nutné i vhodné?
Toto vnímam ako správnu cestu. Dnes máme v duálnom vzdelávaní už vyše 1000 študentov, žiakov. Keď som nastupoval, bolo ich 80. Tento systém naozaj pomáha žiakom našich škôl získať nielen kvalitné vzdelanie, ale aj potrebné zručnosti a skúsenosti priamo v praxi a naštartovať aj úspešný pracovný rozbeh či kariéru. Už teraz evidujeme prvé úspechy našich krokov, keď napríklad minulý rok nám skončilo školský rok 34 študentov v duálnom vzdelávaní a z nich 24, teda dve tretiny, nastúpili k zamestnávateľovi, u ktorého študovali. Majú riadnu pracovnú zmluvu so všetkými výhodami s tými spojenými, zabezpečenú prax, sú to plnohodnotní zamestnanci vo firme, pre ktorú sa učili, študovali.
Sú teda už tie reálne dopady v reálnom zamestnaní i jasne definované a odmerateľné?
Určite áno. Ďalší príklad duálneho vzdelávania v rámci konkrétneho obchodného reťazca je, že kompletné personálne obsadenie jednej z prevádzok v Prešove je zabezpečené absolventkami jednej z našich stredných obdobných škôl, s ktorou tento zamestnávateľ spolupracuje niekoľko rokov. A opäť je tu kontinuita – absolventky ďalej odovzdávajú skúsenosti a odbornú pomoc pre svoje mladšie spolužiačky. Tu je zrejmé, že pracovné zmluvy v rámci duálneho vzdelávania majú zmysel aj pre rodinu, rodičov, samotné deti a keď dospejú, tak aj pre rodinu, ktorú si založia. Má to generačný, nadčasový rozmer a v tom vidím i zmysel práce odboru školstva. Naozaj, akcelerovali sme do takej miery, že sme sa stali lídrami v duálnom vzdelávaní spomedzi všetkých krajov.
Už ste to načrtli v rámci vzdelávania, a teda dopad na rodinu. Má spomínané duálne vzdelávanie dopad aj v smere, že to reálne udrží ľudí doma, tu u nás, v našom kraji?
Myslím si, že áno. Sú rozhodnutia, ktoré, keď človek urobí, tak urobí dnes a to ovocie rozhodnutia sa prenesie aj na ďalšiu generáciu. Budovanie ciest a duálne vzdelávanie sú práve krokmi, ktorými chceme dosiahnuť to, aby ľudia zostávali v regióne.
Zoberme si odľahlé časti nášho kraja, kde je slabá infraštruktúra, dediny sú roztrúsené ďaleko od seba. Nie je jednoduché riešiť tu napríklad našu ďalšiu agendu ako je integrovaný dopravný systém (IDS). Omnoho jednoduchšie je to v Bratislave, kde sú ľudia na jednom mieste a dostupnosť je blízka. My sme roztrúsení v dosahu vyše 200 km od začiatku kraja po jeho koniec, po ukrajinskú hranicu. Je to obrovská vzdialenosť.
Uvedomujeme si, že je nutné mať zabezpečené cesty, prístup ku kvalitnému vzdelaniu a aj spomínané dopravné spojenie, aby sme v čo najväčšej miere ľuďom zabezpečili potrebný komfort, ktorý bude mať vplyv na ich ďalšie smerovanie osobného či pracovného života. A preto robíme, čo je v našich silách.
Už keď ste spomenuli integrovaný dopravný systém. Asi nie je ľahké ho koordinovať v tak rozľahlom kraji, však?
Jedno musím potvrdiť: nám sa omnoho ťažšie robí prímestská doprava aj IDS, keďže všetky naše obce sú v oveľa väčšom diapazóne, ako sú napríklad v Bratislave, kde mestská aglomerácia je síce veľká, no ľudia sú koncentrovaní blízko seba. Koordinovať mestskú hromadnú dopravu, prímestskú autobusovú dopravu a železničnú dopravu je tam ľahšie než v Prešovskom kraji. No aj napriek tomu už prvé úspechy zaznamenávame a verím, že v ďalšom roku to bude už aj viditeľné.
Čo konkrétne tento dopravný systém obsahuje v rámci praxe?
Naším cieľom je, aby cestujúci mohol cestovať komfortnejšie - na jeden lístok všetkými druhmi dopravy a nemusel sa zaoberať tým, ktorá spoločnosť poskytuje akú službu. Vybudovanie integrovanej dopravy nie je ale otázkou niekoľkých mesiacov či roka, je to dlhodobý proces, ktorý sa kreuje postupne jednotlivými, možno zdanlivými a malými krokmi. A niektoré zásadné sme už aj urobili.
Rozbehli sme činnosť organizátora IDS, zaviedli sme špeciálne zľavy, taktový cestovný poriadok na niektorých pilotných linkách, pracujeme na spoločnej zónovej tarife, počas najbližších mesiacov chceme fungovať aj cez mobilnú aplikáciu, aby to bol mobilný lístok virtuálny, nie reálny, papierový. Aj keď žijeme teraz ťažké časy, IDS si zaslúži veľkú pozornosť.
Ak koronakríza prejde a my budeme žiť ako predtým, ľudia sa presťahujú viac do autobusov a uvedomia si, že predsa len je to ekologickejší a jednoduchší spôsob prepravy aj v rámci turizmu, cestovného ruchu, ale aj dochádzky do školy, do práce, za oddychom.
Hovoríme o dopravnej obslužnosti. Je možné poslať autobus aj do tých najodľahlejších časti kraja, kde žijú ľudia, ale je minimálna, respektíve žiadna rentabilita? Ako to riešite so starostami?
Náš odbor dopravy aj dopravcovia komunikujú pravidelne s jednotlivými starostami jednotlivých okresov a snažíme sa im dať to minimálne minimum, to je približne 6 spojov do dňa, čo je celkom slušné na to, že sú odľahlé. Ale musíme si uvedomiť, že máme aj obce, kde je menej ako 10 ľudí a toto už je problém. Najhoršie je, keď sú koncové, ale i napriek tomu služby pre nich a dopravnú obslužnosť zabezpečujeme v čo najnutnejšej miere.
Korona zasiahla všetky sféry. Výnimkou nie sú dopravcovia, kde sa im situácia skomplikovala nielen v rámci prepravy, ale aj z hľadiska financií. Objavila sa v tom čase i požiadavka zo strany prímestskej dopravy na zvýšenie platov.
Covid zasadil dopravcom veľkú ranu. Majú nakúpené autobusy, splácajú lízingy, na krku majú odpisy, ale autobusy im určitý čas nepremávali, no oni tie lízingy museli platiť ďalej.
Snažíme sa vychádzať našim dopravcom v ústrety, ale vždy môžeme ísť len v rámci zmluvy a v rámci legislatívy. Postupne s nimi komunikujeme a prijímame aj ďalšie dosť významné rozhodnutia. Jedným z nich je aj to, že sme sa snažili vodičom v prímestskej autobusovej doprave zvýšiť finančné prostriedky v rámci ekonomického oprávneného nákladu pre jednotlivé SAD-ky. Keď sme nastupovali pred tromi rokmi, priemerná mzda vodiča v prímestskej autobusovej doprave bola okolo 670 eur, dnes je to vyše 1000 eur.
Zvýšením platov sme chceli zagarantovať, aby cestujúca verejnosť nastupovala do autobusov s istotou, že ich bude mať kto odviezť do práce, do školy a vodičov aj motivovať. Myslím, že sa nám to podarilo, aj keď niekde sú nespokojní, ale my sme vyčlenili finančné prostriedky na platy vodičov tak, aby tam spokojnosť bola.
Spomínali sme čiastočne duálne vzdelávanie. Pozrime sa ešte osobitne na školstvo, kde krajská samospráva pred dvomi rokmi spustila proces optimalizácie siete stredných škôl. Pri rušení, respektíve zlučovaní škôl ste sa stretli aj s nevôľou a nespokojnosťou. Ako vnímate spätne tieto racionalizačné opatrenia?
Racionalizácia stredných škôl tu bola a ja si myslím, že stále aktuálna téma. A prečo? Jeden závažný fakt si mnohí neuvedomujú. Budovy našich stredných škôl boli postavené pre 300 – 500 žiakov. Niektoré aj pre 700. Dnes v budovách stredných škôl máme 200, niekde ani toľko žiakov. Lenže objekt potrebuje kúriť, svietiť, údržbu, opravu a ak má stáť budova iba kvôli budove, tak to nemá zmysel. Vieme, aké je financovanie na žiaka zo strany nášho školstva. Nie je to na školy, ale na žiaka, ktorý tam reálne aj je. Každý žiak, hlava je nositeľom určitej finančnej čiastky, ktoré môže priniesť do školy na to, aby fungovala.
Bol to teda správny krok a správne rozhodnutie?
Pokladal som si za povinnosť dobrého manažéra, aby sme tieto školy zlúčili.
