Daj Boh šťastia tejto zemi, všetkým ľuďom v nej...
Spieva sa v jednej piesni, na ktorú si, ako dnes, živo spomínam ešte z čias základnej školy. Už vtedy ma očarila svojimi slovami, svojou melódiou, svojou emóciou.
Minule som ju cestou v „mapke“ započula znova. Teraz som si však uvedomila, že to, čo sa mi ako dieťaťu zdalo tak krásne čarovné, sa mi ako dospelej zazdalo tak zvláštne vzdialené. Zdá sa, akoby to šťastie túto zem akosi prestalo obchádzať...
Minulý rok vychádzalo vianočné dvojčíslo Prešovských novín v pochmúrnom tieni čerstvých bolestných dozvukov z výbuchu Mukačevskej. Tento rok sa celý nesie v akomsi ťažkom hmlistom a dusivom opare. Opare, ktorý má to desivé meno korona.
O tom sme celý rok počúvali dosť. Aj o ochoreniach, o bolesti, únave zdravotníkov, o strachu, vzájomnom odstupe, samote, izolácii, smútku, neistote. Tento celý rok nás nikoho nešetril svojimi skúškami.
Teraz, v jeho závere, je na mieste otázka, či nás zlomil, alebo naopak, posilnil?
Neviem, ktorý autor povedal, že nie je podstatné to, čo sa človeku stane, ale to, ako s tým naloží. Presne ako pri pohľade optimistu – ten vidí poloplný pohár, kým pesimista poloprázdny.
Korona nie je „chripôčka“ ani výmysel. Je to fakt, ktorý je tu a je reálny. Veľa vecí ovplyvniť nevieme – nakazím sa, nenakazím? No niektoré sú v mojich rukách.
Keď tú samotu a izoláciu nebudem brať ako trest, ale ako možnosť stíšenia, oddychu a zahĺbenia.
Keď tie rúška nebudem brať ako moje obmedzenie, ale ako moje gesto voči blížnemu.
Keď strach z toho, čo bude, premením na vďaku za to, čo teraz je.
Rok 2020 nebol pre mnohých ľahkým, ale každý sme sa mohli z neho čosi naučiť.
Lebo ako zlato sa čistí v peci, tak sa aj človek očisťuje v neľahkých situáciách. A ak sa mi aj bude chvíľami zdať, že Boh šťastia akosi tejto zemi už zabúda dať, treba sa mi vždy obzrieť okolo seba. Už dve zdravé ruky, zdravá rodina a strecha nad hlavou sú šťastie nad šťastie.
Želám vám srdce vnímavé na tieto neoceniteľné šťastia a i v zdraví vykročenie do nového roka 2021.
