ČIRČ. „Stačí sa len pozrieť dookola, okolo seba a človek všade nájde inšpiráciu,“ hovorieval Ján Krompaščík, rodák z Čirča (okr. Stará Ľubovňa), známy skladateľ rusínskych ľudových piesní.
Túto inšpiráciu a silný pozorovateľský talent pretavil aj do desiatok piesní.
A keďže tie život dokonale odrážali, ľudia si ich tak obľúbili, že sa stali prirodzenou súčasťou osláv či svadieb.
Snom, ktorý si už Janko splniť nestihol, je kniha so svojimi autorskými piesňami, na ktorej pracoval. Naposledny vydýchol 22. januára 2021 po polnoci.
Evidenciu neviedol, bol „dvorným“ skladateľom viacerých kapiel
Veselý, vtipný, srdečný, usmievavý, spevavý, štedrý. Spomienka na pána skladateľa sa spája s mužom, ktorý svojou dobrotou a vtipom dokázal očariť a upútať na prvý pohľad.
Jedna z posledných diskusií s Jankom Krompaščíkom odznela v internetovom Rádiu Rusyn FM začiatkom novembra minulého roka.
V tom čase, ako Krompaščík prezradil, mal na konte približne 250 piesní, hoci evidenciu si neviedol. Písal pritom najmä pre miestne kapely v Čirči, kde sa to, mimochodom, muzikantmi len tak hemží.
Z jeho pera tak zneli piesne hlavne v podaní skupín ako Rolland, Juno či Medium, pre ktorých bol doslova dvorných skladateľom, ale stvoril skladby i „cezpoľných“, napríklad pre kapelu Samson.
Inšpirácia? Všade dookola
Piesne Jána Krompaščíka sa vyznačujú výraznou obsahovou rozmanitosťou. Písal desiatky textov o láske, vojne, bolesti i radosti.
„Robím melódie a texty zo života. O čomkoľvek. Musí tam byť farebnosť, ako je aj farebnosť v živote,“ vysvetľoval.
Veľmi rád spomínal na časy, keď zvykol ako dieťa byť prítomný pri rodinných večerných stretnutiach, kde sa v jednom dome zišlo aj 20 ľudí a spomínali na zážitky zo sveta.
„To som kdesi v sebe fixoval a postupne sa to vynára,“ zamyslel sa Krompaščík, ktorého počiatky tvorby siahajú približne do roku 1994.
Písal najmä v rodnej rusínčine
Jeho štart ako tvorcu piesní začala kapela Rolland, ktorej sa tvorba natoľko zapáčila, že piesne zaradili na CD a, ako Janko s úsmevom prezradil, „išlo to nejako samo“.
Sám pritom v kapele nepôsobil, ale srdcovkou mu bola hra na akordeóne či fúkacej harmonike. Sebe však texty nepísal, zato vďačne ich rozdával iným.
Prvá pieseň bola prakticky spomienkou na to, čo mu rozprával ešte jeho otec. „Na ňaňovym poľu“ je valčík, ktorý spomína na odchod mladého muža na vojnu, no predtým sa ešte chce postarať o svojich rodičov.
„Treba vnímať svet,“ zdôrazňoval Krompaščík. Ako zdôraznil, 95 % piesní stvoril v jeho rodnej „čirčanskej“ rusínčine.
Snom bola kniha piesní
Ján Krompaščík mal sen, ktorý si začal napĺňať. No celý ho nestihol. Ide o knihu s autorskými textami, z ktorých vybral a dal dokopy stovku.
A keďže vedel, komu sú určené, nezabudol aj na notové spracovania. Názov by mala niesť podľa prvej, už spomínanej piesne Na ňanovym poľu. A ktorú zo svojich piesní pokladal za tú naj?
„To akoby ste sa pýtali rodiča, ktorý má štyri deti, ktoré má najradšej. Ťažko povedať, pre mňa má každá svoju hodnotu. Pieseň nemôže byť dobrá a zlá. Len dobre a horšie zaspievaná,“ hovorieval.
Talent sa podedil
Folklórny zápal preniesol aj na svojich potomkov, štyroch synov. Jeho slniečkami, ktoré podedili dedov talent, sú vnučky Tatianka a Marika, ktoré aktívne spievajú a hrajú.
„Mám veľmi šikovné vnučky a chcel by som ešte pár piesní pre ne napísať, aby mali po dedovi,“ túžil šikovný skladateľ, pre ktorého počuť svoju pieseň v rádiu bol doslova „balzam na dušu. Niet lepšieho lieku na psychiku“. A tým najlepším bolo zahrať si spolu aj v rodine, kde mali donedávna v speve i hudbe zastúpenie troch generácií.
Uctila si ho celá obec, chcú splniť aj jeho sen
V Čirči sa v piatok zobudili miestni obyvatelia do rána, keď ich bolo o jedného menej. Ako však prezradil Ján Krompaščík mladší, syn rusínskeho skladateľa piesní, otcovou túžbou bolo, aby ľudia neplakali.
Tak, ako vždy za života tešil ľudí, chcel, aby bolo aj po jeho smrti. A prianie mu symbolicky splnili. Dedinou sa počas dňa z miestneho rozhlasu rozliehali piesne kapiel, ktoré vzišli z pera Jána Krompaščíka. Tento sen mu splnili. A na mysli majú aj druhý.
„Rozprávali sme sa o tom a chceme knihu ockových piesní vydať. Pribudli by v nej ešte nejaké spomienky na neho, ale určite mu tento jeho sen, ktorý už on splniť nestihol, chceme splniť my, jeho rodina. Bol to náš drahý milujúci otec, manžel, dedko a priateľ so šľachetným srdcom,“ spomína syn Ján s bolesťou, ale zároveň s nádejou vzhľadom na fakt, že otec zomrel zaopatrený sviatosťami.
Stále živý v piesňach
Ďalšie texty už Janko Krompaščík dopísať či napísať nestihol. Aj kniha ostala jeho nenaplneným snom.
Ako však napísal v jednom zo svojich textov, kde sa syn dozvie o smrti svojho otca a vyznáva sa, že „pre mňa jasné slnko v tom momente vyhaslo“, slnko Janka Krompaščíka už nikdy nezhasne.
V piesňach bude žiť a dediť sa z generácie na generáciu ďalej, aj s odkazom na život a jeho krásy tak, ako ich Janko vnímal a precítil.
Česť jeho pamiatke!
