LEVOČA. Michal bojoval od narodenia so zrakovými problémami. Postupne prišiel o zrak takmer úplne a musel sa vzdať aj štúdia na vysokej škole. Napriek tomu žije aktívnym plnohodnotným životom a robí prácu, ktorá ho napĺňa.
Na život nezanevrel
Vodiace psy sú tými najlepšími pomocníkmi pre ľudí, ktorí prišli o zrak čiastočne alebo úplne. Keďže im tento štvornohý parťák doslova nahrádza mimoriadne dôležitý orgán, vytvára sa medzi dvojicou pevné puto.
Svoje o tom vie aj Michal Sihelský, ktorý s problémami bojoval už v útlom detstve. „Od narodenia mám zrakové problémy, no neboli na takej úrovni ako dnes. Všetko sa začalo komplikovať v čase, keď som nastúpil na vysokú školu na štúdium informatiky,“ prezradil mladý muž, ktorý dnes vidí na 5 %, aj to iba ľavým okom.
Napriek hendikepu, ktorý ho pripravil o štúdium, nestrácal chuť do života. „Dal som si logicky dokopy, že ak budem mať vodiaceho psa, budem mať o orientáciu postarané.
To bola pre mňa priorita,“ priznal s úsmevom Michal, ktorý sa v čase zhoršovania zraku začal intenzívnejšie zaujímať aj o Výcvikovú školu pre vodiace a asistenčné psy. Následne okúsil celý proces aj na vlastnej koži.
Nerozlučné priateľstvo
Strata zraku je dosť vážny dôvod na to, aby bol človek skeptický. U Michala táto situácia však nenastala. Práve naopak. So svojím osudom sa veľmi rýchlo stotožnil.
„Určite sa dá aj s takýmto hendikepom žiť aktívny život. Je to hlavne o tom, ako sa človek nastaví a aké príležitosti začne vnímať okolo seba,“ hovorí Michal, ktorý si so štvornohým Izzim život vychutnáva pomerne aktívne.
„Je to skutočný priateľ a hoci má 8 rokov, pochodil toho so mnou pomerne dosť. Ak človek pociťuje na dennej báze, ako mu pes pomáha, tak sa ten vzťah utuží ešte viac,“ hovorí Michal.
Na negatívne reakcie si zvykol
Izzi je Michalovým skutočným parťákom a doslova očami všade, kam sa pohnú. Z času na čas však aj táto dvojka zažíva situácie, ktoré dokážu poriadne prekvapiť, najmä v rodnom meste. „Je všeobecne známe, že v Levoči žije najviac ľudí, ktorí sú odkázaní na pomoc vodiacich psov. Je tu aj veľmi veľa inštitúcií a vodiaca škola.
Napriek tomu sa práve tu najčastejšie stretávam s odmietavým postojom,“ priznáva mladík, podľa ktorého je informácií o vodiacich psoch dosť. Podľa jeho slov však má na ne každý vlastný názor.
Ani takéto drobné nepríjemnosti nedokážu Michala vyviesť z miery a berie všetko s nadhľadom. Za tie roky, ako sám hovorí, si už zvykol aj na negatívne reakcie zo strany ľudí. „Nikdy by som nepovedal, že na Slovensku máme toľko taxikárov, ktorí sú alergickí na psov. Čo už,“ uzavrel s úsmevom mladý muž, ktorý napriek chýbajúcemu zraku pracuje vo výcvikovej škole ako IT pracovník a tiež pomáha ľuďom s podobným osudom.
