Dovtedy sa s krčahom po vodu chodí, kým sa nerozbije. A dovtedy frajerujem, že koronu nemám, kým ju tým nenaštvem tak, že na mňa rovno skočí. Teda, ku mne, do postele.
Bolo sľúbené, že bubliny ochránia pred covidom.
Neviem, prečo to niekto nepovedal aj tomu nášmu hosťovi, čo sa k nám dovalil na nevítanú 10-dňovú návštevu. Môžem si ja od marca behať po svete a nenakaziť sa a prídem na sviatky domov a povianočný darček si sám príde za mnou.
Lebo niekto ju - koronu - doniesol, lebo niekto aj pracovať musí. A vtedy som to ja nebola.
Sadám si jedno ráno s rodinou ku káve. Čo to má za pachuť? Už ani tie kávové bôby nie sú to, čo bývali. Ani vône, ani chute.
Obed – a nám došlo korenie? I soľ? Len sa ozvem, či je to dochutené. No jasne, odpoveďou majú byť moje zdevastované chuťové poháriky. Žujem ďalej a neozývam sa. Ale hlava ma bolí. Vtedy mi cvakne. Žeby... Žeby?!
Istota je guľomet. A pretestovanie druhý. Čumím na ten modrý papier, kde ani tá modrá farba neupokojí, hoc tam stojí „pozitívny“. Hlava ma rozbolí ešte viac.
Prídem domov a teplomer skonštatuje, že je najvyšší čas sa odpratať na poschodie, zatvoriť dvere a spať. A spať. A spať. Unavená viac ako po kopaní zemiakov na roli. A teplo. Treba uznať, že to teplo mužské je značne príjemnejšie ako to koronové. Pasujem sa s teplotami, chuť a čuch sú už len spomienkou (a to som doteraz ani nevedela, že ich mám. Teda, mala som.).
Hlava bolela počas celej karantény nonstop. Napadla mi ľudovka: „Bolit mňa holova, moja holovička...“ Ale spievať sa mi fakt nechcelo. Ejha!
Ten covid je nebezpečný. Keď mne sa spievať nechce, tak to je veľmi zlý sprievodný jav.
„Majka, ale ja počujem, ako dýchaš, kde beháš?“ pýta sa kamarát v telefóne. Behám? Veď sedím na posteli. „Tak to je vážne,“ skonštatuje brat lekárky a ja v duchu počítam, aká má byť frekvencia nádychu. Odpovede prichádzajú po nociach.
Vtedy, keď som si postála pri otvorenom obloku v mrazivom tichu, lebo pľúca prešli do divného zimného spánku. Haló, dýchame! Tie si spinkajú, kým ja hľadám v nočnej tme funkciu nádychu. Ale tak vari nebudem teraz panikáriť.
Silou pozitívneho myslenia a nekonečnými debatami s Pánbožkom mu vysvetľujem, že zlapať covid beriem, ok. Veď nebudem o ňom len písať, ale i sama si ho odskúšam. Ale prípadný nápad poslať ma oddychovať na pľúcnu ventiláciu by mohol škrtnúť... Či by to nemohol nejako inak vyriešiť. Tak vyriešil.
Absolútny pokoj dýchanie postupne naštartoval, teploty tiež ustúpili. Jesť sa mohlo čokoľvek.
Je to vodnaté, chrumkavé, vlažné, horúce. A tam som pri opise taniera skončila. Človek s koronou zistí, že vie žiť aj bez slaného, aj bez sladkého a kŕmiť sa len silou vôle. Lebo no jesť treba. Ja, čo aj pri krájaní cibule vyplavím jarok sĺz, teraz práskam feferón a nič. Ani to wasabi (japonský veľmi ostrý chren), čo má páliť. Hryziem, hryziem a ono je to ako taká nesolená arašida. „Tak toto je sranda!“ pozerá na mňa s otvorenými ústami sestra, ktorá má zo mňa pokusného králika na priebeh covidu.
Ale každé čudo tri dni trvá, len to koronové trikrát tak dlho. Chuť sa prvýkrát prihlásila pri mamkinom kuracom perkelte. Chuťové poháriky teda vedia, čo je dobré. Čuch ešte dospáva, ale nevadí.
Najkrajší pocit bol môcť vyjsť von. Normálne sa nadýchnuť. Pľúca síce skoro roztrhalo pri hlbokom nádychu pri -10°C s prudkým návalom kyslíka, ale dar je dar.
A malo to i dobré stránky. Dievčenská či detská izba sa upratala, knihy prečítali a s nimi i staré denníky či zamilované listy z čias sedemnástky. „Necítim jeho lásku ku mne...“ Ach dievča zlaté, a to boli nejaké starosti? Veď teraz necítiš ani samu seba.
Už je ale po, už si aj „posrandujem“. Vtedy mi ale do smiechu nebolo. Nie, absolútne nezľahčujem toto ochorenie, ani boj s ním. Je to boj. Ale otrepaná som z neho vyšla víťazne. Ešte dobre, že sa aj mne splnilo to, dnes už legendárne: „Berte si ho, ja už nevládzem!“
Veľa zdravia!
