PREŠOV, MALÝ LIPNÍK, KAMIENKA. Vraví sa, že koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom.
Pri nárečiach sa zvykne zavše dodať, že tam je to už dané od kolísky. Teda, ak je to prianím rodičov.
Nie je nič nezvyčajné, že aj v rodinách, kde je jeden z rodičov či obaja príslušníkom nejakej národnosti, rozprávajú s deťmi radšej po slovensky.
Argumentom je, aby sa neskôr bez problémov dorozumeli. Z rusínskych obcí sa aj takto postupnými vlnami vytrácalo nárečie medzi mladými ľuďmi. Dochádzalo k akejsi móde rozprávať po slovensky.
Tak to bolo aj v obci, z ktorej pochádza Peter Štefaňák.
Na druhej strane je jeho kolega Martin Karaš, v ktorého rodisku bolo nárečie asko viac prirodzené a on sám inak ako nárečím už nerozpráva ani na úradoch v rodnom meste.
Rusínov? Tých stretávam všade
Martin Karaš pochádza z jednej z írečitých rusínskych obcí na východe Slovenska, z Kamienky pri Starej Ľubovni.
O tom, či vôbec rozprávať po rusínsky, ani neuvažuje. Od útleho detstva sa angažuje v miestnej folklórnej skupine Barvinok. Tam si našiel aj svoju terajšiu manželku Ivanu. Ich prirodzeným dorozumievacím jazykom je rusínčina. A tú Martin prenáša aj za dvere ich domu.
„V Starej Ľubovni ma mnohí poznajú, a tak Rusíni so mnou už po slovensky vôbec nehovoria,“ vysvetľuje s úsmevom.
Nikdy sa za nárečie nehanbil a vraj mu neraz pomáhalo lámať pomyselné ľady.
„Mám viacero skúseností, keď som prišiel na nejaké celoslovenské akcie, kde bola zrazu, polovica Rusínov. Tento je od Medzilaboriec, tento je z Banskej Bystrice, ale ženu ma Rusínku od Svidníka a takto sa postupne úplne prirodzene nadväzovali kontakty,“ opisuje Martin.
V súčasnosti je predsedom Rusínskej obrody na Slovensku.
Ako sa k rodnému jazyku vo svete vrátil
Peter Štefaňák je iný prípad. Pochádza z Malého Lipníka (okr. Stará Ľubovňa), ale doma po slovensky nerozprávali.
„Do Bratislavy som prišiel s istým vedomím a poznaním vlastnej histórie. Zo záujmu som študoval a neskôr spracovával históriu rodnej obce Malý Lipník, kedy som zistil, že obec nebola slovenská, ale rusínska. Generácia našich rodičov, ktorá dennodenne rozprávala nárečím, nás aj napriek tomu vychovávala v duchu trendu, že 'musíte rozprávať po slovensky, lebo nebudete vedieť spisovne'. Bol som teda v rusínskej obci, ale aj napriek tomu v prostredí, kde bolo pre mladých prirodzené rozprávať už po slovensky,“ zaspomínal si na časy raného detstva Peter.
Priznáva, že „byť Rusín“ sa v ňom spájalo prirodzene s folklórom.
„Moje povedomie bolo, že som Rusnák, ale nechápal som to ako národ a už vôbec som nevedel o rusínskom jazyku. Preto zjednodušene povedané Rusnák vo mne evokoval prepojenie s folklórom,“ vysvetľuje fakt, kde sa s nárečím stretával – skrz spev rodičov, rôzne tradície a folklór ako taký.
Viac sa začal o svoje korene zaujímať v tomto smere až na strednej škole.
„Do Bratislavy som prišiel ako plynulo po slovensky rozprávajúci chlapec z rusínskej obce,“ opisuje sa so smiechom.
Tam sa ich cesty preťali s Martinom, ktorý študoval v Nitre, i keď sa poznali už skôr. A z malých iskierok povedomia o rusínčine sa postupne rozdúchaval poriadny plameň znovu objavenej hrdosti na svoje korene.
Túžba sa spájať bola silná, tvorili desiatky podujatí
V Bratislave i v Nitre sa časom stretávalo viacero ľudí, ktorí postupne odhaľovali to, odkiaľ pochádzajú ich predkovia. Doma to totiž nie vždy je jednoduché a samozrejmé.
„Je to rozdiel medzi dedinou a mestom. Tí, čo žijú v mestách a chýba im tá kultúra, lebo ju nemajú pravidelne, tak oni si to vedia viac vážiť. Na dedinách to berú ako samozrejmosť, netreba o tom ani písať. Keď to ľudia majú, tak im to nechýba, berú to automaticky. V meste si viac uvedomujú tú potrebu. Aj mladá generácia sa snaží viesť svoje deti k rusínčine. Naproti tomu je tu príklad z dedín, že vedú svoje deti k slovenčine – mnohí sa za to hanbia, že sú Rusíni,“ vysvetľuje Martin.
Nikdy však nič nie je stratené a obzrieť sa na svoj rodokmeň dá aj v staršom veku. Aj takto vznikla spolupráca s Peťom. A keďže zapálených ich bolo viac, vznikali aj organizácie ako molodŷ.Rusynŷ či rusínske internetové rádio alebo folklórny súbor Ruthenia.
„Boli sme silná komunita, ktorá sa chcela stretávať, jeden ťahal druhého, každý mal nejaké záľuby, a tak vznikalo množstvo rôznorodých aktivít,“ opisuje Peter.
Vraj boli časy, keď aktivity v rámci roka v Bratislave rátali na desiatky.
„A keď sme robili stretnutie v Nitre, tak sa napríklad stalo, že prišlo na jedno aj 90 Rusínov,“ vymenúva aj Martin.
A ako prekvapuje, dokonca sa vraj stalo, že napríklad na Rusínsku zábavu prichádzali na autách do Bratislavy aj od Starej Ľubovne.
Sú pospájaní. Lebo sú všade
Jedno úslovie, ktoré koluje v rusínskych kruhoch, žartom hovorí, že Rusíni sú všade, respektíve všetci, len nie všetci o tom vedia.
A takýmto spôsobom vedeli prekonať napríklad i obmedzený čas epidémie, keď boli stopnuté všetky akcie, ktoré prispievali k upevneniu vzťahov a väzieb k tejto národnosti.
„Kvôli korone sa stratil fyzický kontakt medzi ľuďmi, ale za roky práce v rusínskom ruchu vznikla komunita, ktorá je dobre zosieťovaná. V každom regióne máme niekoho aktívneho a teraz sa prejavila ich sila. Ľudia nestratili záujem a využívajú možnosť komunikovať aj cez videokonferencie.
Práca s mladými v mestách, ale aj ľuďmi v regiónoch bola dlhodobá a i dnešný záujem môže byť vysvedčením, že nebola zlá, ak ľuďom chýbajú podujatia, komunita a snažia sa komunikovať tak, ako je to možné. Sociálne siete ožili. A to nielen zo strany mladých, ale aj staršej generácie. Skrz sociálne siete sa zapájajú, získavame kontakty, ktoré by sme možno nezískali," vysvetľuje Peter. Princíp je pritom jasný.
„Na jednom festivale nie je šanca rozprávať s tisíc ľuďmi, ale pri príspevku na sociálnych sieťach môže vzájomne tisíc ľudí komunikovať. Hoci to nebolo ľahké obdobie bez fyzického kontaktu, nasieťovali sme si nových ľudí,“ opisuje Peter.
Martin prikyvuje, že aktuálne sú „rozlezení“ kade-tade. Niekto je pri Spišskej Novej Vsi, iný pri Svidníku, Medzilaborciach či Humennom. A nielen to.
„Vieme sa spájať aj celosvetovo, čoho dôkazom je celosvetový kongres, a tak je v prípade potreby prepojenie do Poľska, Srbska, Ukrajiny či Chorvátska. Vieme sa o seba oprieť a to je skvelé,“ konštatuje Martin.
Od starších k mladším
Martin s Petrom sa zhodujú, že ešte pred pár rokmi sa národnosť rusínska viac spájala so staršou generáciou. Vzhľadom na fakt, že sa v otázke organizácie rôznych podujatí pre Rusínov angažujú už roky, jednohlasne tvrdia, že vidia výrazný posun.
„Keď človek pracuje na tejto pozícii dlhšie, vníma to. Niekedy sa nám zdalo, že k tej rusínskej národnosti sa hlásili len starší ľudia, ktorí by to chceli udržiavať. Ale akonáhle nastúpili sociálne siete, kde jedni druhých vidia, začali sa aj mladí hlásiť k rusínskej národnosti, videli úspechy našej rusínskej kultúry, kolektívov, východného obradu, začali sa ozývať. Takto sa nám darí postupne zachovávať svoje tradície. Objavujú sa aj tí, ktorí niekedy nevedeli, že sú Rusíni, nevedeli rozprávať, ale vedeli, že majú korene medzi Rusínmi, a tak sa k tomu hlásia,“ opisuje Martin.
Musel odísť, aby sa vrátil ku koreňom
Ako už bolo spomenuté, hľadať svoje korene nie je nikdy neskoro.
„V Bratislave som sa začal vracať ku koreňom. Nie rodičia priviedli ku koreňom mňa, ale ja rodičov, súrodencov a mnohých vo svojom okolí. Samozrejme bez výchovy rodičov k rusínskemu folklóru by to nebolo možné. Rusínske povedomie sa mi začalo vytvárať vtedy, keď som rusínske prostredie opustil. Vtedy som začal rusínsky aj aktívne rozprávať. Je dôležité sa ku svojim koreňom prihlásiť radšej dvakrát ako ich navždy opustiť. Veľa ľudí objavilo krásu toho, odkiaľ sú, práve v mestách“ vyznáva Peter.
A ako s úsmevom dodáva, vraj odkedy sa „prihlásil k Rusínom“, zrazu bol aj predsedom na viacerých frontoch.
„Získal som konkurenčnú výhodu. Ako Slovák som zapadal do unifikovanej Bratislavy. Akonáhle som sa začal hlásiť k rusínskym koreňom, otvorilo to nepoznané možnosti. Aj v práci, príde klient a prezradí, že má korene medzi Rusínmi. V práci mám totiž na stole položený rusínsky erb, a tak kto príde do mojej kancelárie, ten vidí na každom rohu niečo rusínske. A aj to je potrebná osveta,“ opisuje Peter, ktorý vraj v hlavnom meste rozpráva rusínskym jazykom častejšie ako v rodnom dome.
„Keď prídem domov k rodičom, tak rozprávam viac po slovensky ako v kancelárii, lebo ešte aj v Bratislave mám firmu, kde sú všetci zamestnanci Rusíni,“ dodáva s úsmevom Peter.
Rusíni sa nestratia. Prečo byť Rusínom?
Martin Karaš: „Každý človek by si mal vážiť svojich predkov a keď boli Rusínmi, tak prečo to zapierať? Ak som Rusín, tak som. Treba nám udržať kultúru, jazyk, povedomie, aby to ostalo aj pre naše deti, podporiť to. Čím nás bude viac, tým viac bude podporovaná naša kultúra, školstvo, obce, regióny, dokážeme získať rôzne aj finančné podpory na podujatia, akcie, ktoré naši ľudia navštevujú. Práve od toho, či sa prihlásime k národnosti alebo nie, sa táto podpora odvíja.“
Peter Štefaňák: „Kto je presvedčený Rusín, tomu radu netreba dávať. Kto je na vážkach, alebo nevidí zmysel, ten by si mal položiť otázku inak - Čo sa stane, ak sa k Rusínom neprihlásim? Keď sa mi páči rusínska pieseň, jazyk, ale predsa sa k Rusínom aj napriek svojim koreňom neprihlásim, tak môžem prispieť k tomu, že táto kultúra a jazyk môžu zaniknúť. Aj to môže byť silným argumentom. Ak nebudem ľahostajný, môžem pomôcť zachrániť krásny národ Rusínov."
