PREŠOV. Zimomriavky a zdesenie. Prvé emócie, na ktoré si až príliš živo spomínam po tom, čo som si v to pondelkové ráno v redakcii prečítala palcové titulky o vražde dvoch mladých ľudí.
Tri roky v slzách: Zomreli pre pravdu Čítajte Vtedy padli zo strany môjho vtedajšieho šéfredaktora Michala slová, ktoré sa mi vryli pod kožu.
„Toto je koniec. Už nič nebude ako predtým.“
Po troch rokoch vidím, akú veľkú pravdu vtedy povedal. Potvrdilo sa mi to už hneď o pár dní.
Keď som sa postavila s foťákom na schody a hľadela na tie nekonečné masy ľudí, ktorí prišli v chladný večer na prešovskú Hlavnú ulicu.
Plné ulice v novembri 1989 som nezažila. Plné ulice marca 2018 boli obrovskou fackou. Tou, ktorá zabolí, ale aj prebudí.
Je toto skutočne realita? Môžem žiť v takomto štáte, kde sa strieľa len preto, lebo niekto hľadá pravdu? Poznanie to bolo desivé. V Biblii stoja slová o tom, že poznanie pravdy vyslobodzuje. Ale pravda bolí.
Teraz pravda bolela natoľko, že pre ňu vyhasli dva ľudské životy. Netuším, čo museli prežívať rodičia zavraždených. Verila som však, že ak sa vieme ako národ postaviť a poprieť ten prívlastok „holubičí“, vieme zatriasť tým systémom, ktorý nás zviazal. A stalo sa to.
Dôkazom bolo zbúranie toho, čo tu bolo posledné roky. Bolo však potrebné sa postaviť a vzoprieť. No boj sa nekončí.
Cesta k víťazstvu pravdy trvá. A je tŕnistá.
