PREŠOV. Začiatkom marca prišla z radov gréckokatolíckej cirkvi smutná správa.
Naposledny vydýchol kňaz o. prof. ThDr. Vojtech Boháč st., PhD., titulárny kanonik a stavroforný protojerej.
Počas svojej bohatej činnosti kňaza i pedagóga sa výrazne zapísal do pôsobenia svojej cirkvi, ktorej oddane a verne slúžil.
Kto bol Vojtech Boháč
Kňaz Vojtech Boháč bol rodákom z Michaloviec. Ordinovali ho 9. 6. 1974.
Štúdiá absolvoval v Bratislave, Budapešti aj Ružomberku. Ako novokňaz začínal vo farnosti Cejkov, následne 12 rokov pôsobil ako kaplán a neskôr ako správca farnosti Košice.
V roku 1991 prišiel na farnosť do Sabinova, kde bol 8 rokov. Štyri roky pôsobil tiež ako rektor Kňazského seminára v Prešove.
Na pôde Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity (GTF PU) bol docentom (2003 - 2006) a neskôr profesorom (2006 - 2020). V rokoch 2003 – 2007 bol dekanom tejto fakulty.
Vojtech Boháč požíval cirkevné tituly titulárneho kanonika (1998) a taktiež stavroforný protojerej (2020).
Jeho vernú službu ocenili
Za plodné pôsobenie Vojtecha Boháča na GTF PU v Prešove mu v júni minulého roka udelením významného ocenenia poďakoval gréckokatolícky arcibiskup a metropolita Ján Babjak.
Profesora si uctili ocenením, ktoré dostal pri ďakovnej liturgii 9. júna, na deň presne po 46 rokoch od prijatia sviatosti kňazstva z rúk dnes blahoslaveného biskupa Vasiľa Hopka.
Otec Vojtech Boháč mal tiež v roku 1995 tú milosť, že slúžil slávnostný akatist k Presvätej Bohorodičke, ktorý sa modlili pri stretnutí gréckokatolíkov so Svätým Otcom Jánom Pavlom II. pri Mestskej hale v Prešove.
Na spev kládol dôraz, vždy aj smerom k žiakom
Peter Krajňák, súčasný prešovský mestský poslanec, si počas štúdií osobne prešiel školou profesora Vojtecha Boháča. Aj pri ohliadnutí ho vníma ako nesmierne obetavého kňaza, liturgistu, autora vysokoškolských skrípt, ale rovnako aj ako milujúceho otca rodiny a tiež milovníka zborového spevu.
„Bol taktiež hrdým Maďarom, znalcom diel profesora Mikuláša Russnáka a jeden z mostov vzájomnej spolupráce medzi gréckokatolíkmi na Slovensku a v Maďarsku,“ spomína Krajňák, ktorý v minulosti pôsobil ako štátny tajomník ministerstva školstva (Most-Híd).
Ocenili profesora Vojtecha Boháča Čítajte Boháčova láska k bohatým spevom gréckokatolíckej cirkvi bola pre neho príznačná.
„Osobne si spomínam na prijímaciu skúšku na GTF, keď mi dal zaspievať vybrané tropáre z liturgie, v liturgii poznáme 8 základných hlasov. Začal som. Prvý hlas zle, druhý zle, tretí viac ako zle a štvrtý úplne zle,“ spomína sa na úvodné stretnutie, ktoré ovplyvnili tréma i prísny pohľad.
„Videl som na ňom, že je veľmi nespokojný. Už ma poslal preč. Keď som odchádzal, vrátil som sa od dverí, zobral knižku a reku, to musím dať. A naozaj - chytil som výšku a správnu melódiu a tri tropáre som relatívne dobre zaspieval. Po dospievaní bolo chvíľu ticho, aby vážne zazneli približne tieto slová: "No vidíte, že to ide" a na jeho tvári som videl úľavu. Bol to vzácny kňaz,“ spomína Krajňák.
„Muž viery a pokory“
Dávid Palaščák bol jeden zo študentov, dnes redaktor a moderátor v regionálnom rádiu, ktorý si naplno vychutnával profesorove prednášky.
„Profesor Vojtech Boháč bol pre mňa zosobnením ideálneho kňaza a vysokoškolského profesora. Ako kňaz vedel v pravý okamih povedať správne slová a ako profesor žil pre to, čo učil - pre liturgiku a tým dokázal osloviť študentov. Vždy som ho rád stretol, obdivoval som na ňom jeho precíznosť, oddanosť odboru, ochotu tvrdo pracovať. Rozhovor s ním dal človeku vždy veľa. Ak sa bude písať o dejinách gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku po roku 1989, profesor Boháč v nich bude mať významné miesto. Pre mňa bol oslovujúci výrok na jednej prednáške: "Nehanbiť sa za a nepodceňovať cirkevnú tradíciu, ktorá vznikla v rámci Byzantského obradu v karpatskom oblúku." Odišiel veľký človek, ktorý bude chýbať,“ s úctou hodnotí Palaščák.
I tí, ktorí neboli krstení ako gréckokatolíci, si k východnému obradu aj vďaka nemu vedeli nájsť cestu.
„Správa o jeho odchode ma zasiahla. Bol mojím učiteľom liturgiky. Pre mňa to bola dovtedy neznáma téma a ťažké prednášky, lebo liturgika východného rítu bolo to, čo som vôbec nepoznala a skutočne nič o tom nevedela, keďže som vyrastala ako rímskokatolíčka. Avšak, študovať sa muselo, aj zdolávať skúšky. A on bol veľkým odborníkom na liturgiku. Bol aj prísny, ale skutočne odborník. Vždy mal pre nás i úsmev. A vždy mu žiarila z očí radosť. Bol to Boží služobník. Christos Voskrese,“ zaspomínala si ďalšia z jeho žiačok Anna, ktorá študovala v rokoch 1992 - 1997.
A ako dodáva, „mala som veľké šťastie, lebo ma učili veľké osobnosti, ktoré sú už v nebi – F. Dancák, J. Krajňák, Novotný a teraz už aj Boháč. Všetci muži viery a pokory,“ vyznala Anna.
Nebol teoretik, mal to v srdci
Gréckokatolícky kňaz Jozef Mačejovský si na Vojtecha Boháča spomína ako na kňaza, ktorý bol „osobnosťou našej cirkvi. Vzdelaný, srdečný a veľkého srdca. Skutočne bol človekom na svojom mieste, ako profesor vedel byť aj rázny, ale taktiež sme s ním zažili i tie humorné chvíle“.
Ako profesora ho vnímal ako stále objektívneho, pričom vedel i oceniť.
„Spomínam si, ako nás vyučoval spôsob bohoslúženia a ako ma pri ňom, keď som doslúžil, pochválil. Že to bolo dôstojné a aby som si to zachoval aj do budúceho kňazského života. To bolo pre mňa vtedy veľmi silné a veľmi ma to vtedy povzbudilo,“ zaspomínal si Mačejovský, podľa ktorého čistota slávenia liturgie bola tým, na čo stále ako pedagóg kládol Boháč dôraz.
Zažili si s ním však aj vtipné chvíle, keď pri nácviku krstu upozorňoval na to, že „dieťa“ držia ako bábiku, či pri pomazaní chorých dávali pomazanie priamo jemu a pri čítaní vznikali pri krátení humorné momenty.
Vojtecha Boháča pokladá za človeka, ktorý zanechal výrazný podpis pri smerovaní gréckokatolíckej cirkvi.
„My sme mali inú štartovaciu čiaru ako on a práve on patril medzi tých významných ľudí, ktorí položili základy našej cirkvi, bohoslužobného života. A on to pritom robil na kolene. Objavoval bohatstvo nášho východného obradu, pochopil ho, vedel ho sformulovať a dať ako jeden zo základov, na ktorých dnes stojíme. Otec Boháč nebol len teoretik, to bolo v jeho srdci. Jeho život bol životom pri oltári,“ zaspomínal si otec Jozef Mačejovský.
Aj ďalší gréckokatolícky kňaz Pavol Burda si na neho spomína ako na „muža, ktorý natrvalo poznačil našu Cirkev. Bohu vďaka za neho a nech je uvítaný v Božom kráľovstve. Liturgia, ktorú miloval, sa mu oddnes stala večným a radostným programom.“
Spravodlivý pedagóg aj galantný muž
Spomienky na osobnosť dnes už zosnulého kňaza vyvolávajú na každej tvári aj napriek smútku a ťažobe úsmev.
„Ak by som ho mala charakterizovať jedným slovom – spravodlivý človek. A to vo všetkých smeroch, či nazerania na človeka, alebo ako učiteľa, pedagóga, ktorý dbal na spravodlivé hodnotenie žiakov. Nebral ohľad na to, kto ten druhý je alebo odkiaľ je. Všetci sme boli rovní. A tiež bol veľmi zdvorilý, doslova nonšalantný džentlmen, ktorý pestoval dobré maďarské zvyky,“ zaspomínala si Helena Krenická, ďalšia jeho študentka, dnes redaktorka gréckokatolíckeho časopisu.
„Bol srdcom Maďar, ktorý bol silným stmeľovačom. Človekom, ktorý dokázal premosťovať kultúrne i jazykovo,“ zdôrazňuje Helena.
Neváhal a angažoval sa
Od 1991 bol správcom farnosti v Sabinove, s filiálkou Šarišské Michaľany. Aj tam zanechal svoju pečať.
„Moja osobná skúsenosť s ním bola tiež napríklad vtedy, keď sa angažoval pri zriadení kaplnky v obci. Môj svokor je zo Šarišských Michalian a tam mali v tom čase miestnosť, ktorá bola využívaná dlho na civilné obrady, ale tých vtedy veľa nebolo, a tak pomaly chátrala. A tak svokor prišiel s myšlienkou, aby sa tam urobilo niečo pre gréckokatolíkov, ktorí v obci žili. Kaplnku. Otec Boháč sa nápadu hneď chytil a svokrovi prikývol – tak, tak, pán Demeter, nie je čas na premýšľanie. A tak tam v priestoroch sobášnej siene neskôr vznikla Kaplnka povýšenia sv. kríža a práve otec Boháč stál pri jej zrode.“
Dôraz na liturgiu
V otázke liturgiky, ktorú vyučoval, si na neho spomína ako na toho, ktorý „dbal na čistotu obradu, aby sa všetko slávilo tak, ako má. Kňazské modlitby ako majú byť, od amen do amen, nič nevynechať. Žiadne skrátené, ak je raz napísané, že má byť 10 kanónov, tak nech nie je 9.“
V rámci tejto oblasti ho považuje za „doslova buditeľa v zmysle liturgiky. Bol za jednotný liturgický spev, nie aby v každej obci bol iný nápev, ale aby boli spevy jednotné. A jeho obľúbená veta bola – neterckovať sestra, jedným hlasom,“ spomína si s úsmevom jeho niekdajšia žiačka.
Tiež ho Helena opisuje ako človeka veselého, ktorý bol vždy za každú srandu a nikdy sa neurážal.
„Spomínam si, ako sme si ho raz, ako študenti, doberali a imitovali a on stál za chrbtom. Počul to a s úsmevom odpovedal – počul som vás sestra, počul. Vôbec sa nevedel uraziť, ale zasmial sa s nami,“ prezrádza Helena.
Zdôrazňuje, že to bol Boží spravodlivý muž, po ktorom ostávajú v cirkvi hojné plody práce, ktoré sa budú i po jeho odchode naďalej zbierať.
Blažený pokoj, večná pamiatka.
