PREŠOV. Ich cesty sa spojili na škole v Topoľčanoch. Štúdium a spoločný čas na internáte z nich spravil kamarátky.
Dnes majú svoje rodiny a vzťahy sa ešte viac upevnili. Zo spolužiačok a spolubývajúcich sa stali kolegyne v práci.
A spoločne to takto ťahajú už neuveriteľných 38 rokov. Lýdia Fedorová, Zdenka Kažimirská a Mária Liptáková sú za 35 rokov, ktoré si už pracovne odkrútili vo veľkošarišskom pivovare, v práci častejšie ako doma a aj vzťah medzi sebou pomenúvajú jednoznačne – ako jedna rodina.
Ani obchod, ani kaderníctvo, ale pivovar
Pivovar Šariš vo Veľkom Šariši má aktuálne približne 330 ľudí, pričom na výrobnom procese sa podieľa približne 150 ľudí. Ženy sú v tejto firme práci verné – priemerne je vo výrobe dĺžka zamestnania 16 rokov, dve desiatky tam pracujú vyše 20 rokov.
Bežne zaužívanú predstavu, že pivo sa spája najmä s mužmi, tak tieto tri dámy spoľahlivo búrajú. Pre ne je pivo doslova celý život.
S jačmeňom na sladovni spojili a prežili celú svoju pracovnú kariéru. A pritom v puberte o živote v sladovni ani len nechyrovali.
„Ja som chcela veľmi byť kaderníčka, ale v tom roku sa v Prešove odbor neotváral. Ako rodenej Veľkošarišanke mi učiteľka poradila – veď choď do Šariša, blízko je pivovar. Tak som si teda podala prihlášku. A tam sme sa všetky spoznali. Čo sa týka strihania, tak niekedy na internáte som strihala vychovávateľa, ale už som nikdy neprestúpila,“ spomína na začiatky Lýdia.
Zdenku to zas ťahalo k povolaniu predavačky.
„Nevedela som, kam chcem ísť, keď som bola deviatačka. Nad pivovarom som ani nerozmýšľala, že také niečo existuje, oco doma nepil pivo. Chcela som ísť za predavačku, ale nezobrali ma, tak potom bola možnosť ísť na školu biochemik, vyskúšať to. A keď som prišla v Topoľčanoch do pivovaru, tak som si len obzerala tých ľudí okolo strojov – aj my budeme toto robiť? Aj my to budeme ovládať?“ opisuje svoje začiatky stretu s pivom Zdenka.
Na internáte z celého Slovenska, učili po šarišsky
Aj Mária chcela byť pôvodne predavačkou, čiže by boli kolegyne možno aj tam.
Neprešla jej však ani predavačka, ani kaderníčka, o gymnáziu zas ona nechcela ani počuť.
Čerkala po 40 rokoch: Pivovar je druhým domovom Čítajte „Nejakú školu som mať musela, tak nás poslali do Prešova na úrad, kde nám poradili, čo by sa dalo, a tam padol návrh Topoľčany. A ísť na internát. A ja tak rozmýšľam – áno, chcem ísť na internát,“ smeje sa Mária pri spomienkach na vtedajšie pohnútky.
A tak skončili na internáte i na škole všetky tri. Raz za mesiac chodili domov, oťukali sa, naučili sa samostatnosti. Na internáte vraj boli super partia, a keďže pivovarnícka škola v Topoľčanoch bola v tom čase jediná na Slovensku, mali spolužiakov od Michaloviec cez Košice, Banskú Bystricu, Trnavu až po Komárno.
„Dostali sme i základy maďarčiny, my sme ich tiež naučili po šarišsky, hoci nám nič nerozumeli. To akoby medzi nás prišli Angličania, keď sme sa medzi sebou rozprávali,“ smejú sa. To, že túto školu skončili, ešte neznamenalo, že budú hneď aj robiť v pivovare, veľa ich spolužiakov si zvolilo inú cestu.
Ukážkový poriadok a zahrievanie prácou
Tá ich viedla do veľkošarišského pivovaru. A doslova jednohlasne sa zhodujú, žeby ani po rokoch nemenili.
„Nás pivovar živí, šatí, máme výplatu na čas, aj nejaké výlety a hlavne skvelých vedúcich a výbornú partiu,“ vymenúva Zdenka samé pozitíva.
Musí tam však byť aj značná lojalita a láska k povolaniu, ktorá motivuje ostať tak dlho na mieste.
