PREŠOV. Bolestná správa zasiahla Prešovčanov v stredu 10. marca. Po ťažkej chorobe zomrela vo veku 77 rokov prešovská herecká legenda Jožo Stražan.
Celá jeho herecká kariéra bola priam matersky zviazaná s doskami prešovského Divadla Jonáša Záborského (DJZ).
„Svojou hereckou kreativitou, talentom, profesionálnou spontánnosťou i bezpríkladnou vernosťou divadlu sa stal jednou z najvýznamnejších osobností mimobratislavského divadelníctva a zastáva svoje neopakovateľné miesto v histórii slovenského divadla,“ spomína s bolesťou a úctou domovské DJZ.
Za 60 rokov svojej profesionálnej hereckej kariéry vytvoril takmer dve stovky divadelných predstavení. Zároveň tiež účinkoval i v mnohých filmoch, rovnako televíznych inscenáciách, ale aj v rozhlase a zábavných programoch.
Z Bratislavy do Prešova. Nastálo
Keď sa udeľovali talenty, Jožo Stražan sa do radu po ten herecký postavil niekoľkokrát.

Bol štvrtou generáciou divadelného rodu Stražanovcov. Divadlo Jonáša Záborského sa stalo jeho druhým domovom po nástupe 1. júna 1960. Mal vtedy 17 rokov.
Túto svoju voľbu nikdy neľutoval ani nezmenil a ostal mu verný celý svoj profesijný život.
Stal sa tak opakom svojho otca – bábkoherca. Ten svoj život prežil chodením po celom Slovensku. Jožo Stražan zapustil pevné korene na jednom mieste, v Prešove.
Zrel a vyspel na skvelého herca
„Jeho herectvo sa rozvíjalo v čoraz náročnejších úlohách, ktoré preverili jeho samorastlý talent, až vyzrelo do osobitnejších a mnohotvárnych polôh, keď vytváral veľké dramatické postavy a vyspel na jedného z protagonistov prešovskej činohry,“ spomína si divadlo na svojho herca.
Osobnosť Joža Stražana bola nepochybne herecky veľmi výrazná.
„Svoje postavy stvárňoval s chlapčenským pôvabom, prirodzeným šarmom, ale aj s vnútornou zaangažovanosťou a úprimnosťou, s citom pre javiskovú plastickosť výrazu, s intuitívnym odhadom primeraných proporcií i dramatickej gradácie. Prevažoval v nich komediálny a veseloherný žáner, ku ktorému inklinoval jeho spontánny komediantský herecký naturel,“ charakterizuje ho divadlo.

Stražan neexceloval len v komediálnom žánri.
„Vo vážnom žánri spájal psychologické motivácie s primeranou emocionálnou sugestivitou, pričom zúročil aj svoj javiskovo výrazný a sympatický herecký typ. Postavy stvárňoval s bohatým aparátom gestickej, mimickej i pohybovej charakteristiky a nefalšovanej ľudskosti, z charakterizačnej mnohotvárnosti a výrazovej elastickosti svojho herectva.“
Život si užíval plnými dúškami
60 rokov. Čas, ktorý strávil na doskách prešovského divadla Stražan. Úctyhodné číslo z neho urobilo doslova a do písmena hereckú ikonu i legendu tohto kultúrneho stánku šarišskej metropoly.
Rodák z Bratislavy tu našiel nielen svoje pracovné, ale aj rodinné šťastie v podobe manželky i hereckej kolegyne Kvety Stražanovej.
Jožo Stražan pri oslave svojej 70-ky v rozhovore pre Korzár žartoval, že sa „cítim hádam aj na 120 rokov“. Svoju životnú filozofiu však videl v tom, aby človek vnímal to, čo je pozitívne.
„Musíme v živote hľadať pozitívne momenty. Ľudia si často kazia život tým, že sa zlostia na politiku, na správy, na počasie... Na to, čím sa nedá pohnúť. Ale ja hovorím, že z malých šťastných okamihov si treba vyskladať pyramídu šťastia. Na čo sa hádať, prečo sa hnevať?“
Herecký elév, ktorý bavil iných
Stražan bol učebnicovým príkladom toho, že kumštu herectva sa nedá len učiť na škole, ale človek ho musí mať i v podobe talentu od Boha.

„Keď som prišiel do prešovského divadla, volali ma pionier, mal som 17 rokov. Robil som starším kolegom šaška, chodil som im kupovať cigarety a kyslé ryby po fláme. Asi ma však mali radi. Ak máte pocit, že vás má niekto rád doma aj v práci, to je to najlepšie a napĺňa to,“ spomínal na časy svojich začiatkov i následného pôsobenia.
Za obrovské šťastie a, jeho slovami – výhru v športke, pokladal svoju manželku Kvetu Stražanovú. Bola mu nielen manželkou, ale aj hereckou kolegyňou. Klapalo im to tak doma, ako i v divadle. Veď práve ono im bolo obom druhým domovom.
„Ja som v živote nikdy nemal žiaden koníček, nelepil som domy zo špiliek, ani nič podobné, len to herectvo. Snažil som sa robiť všetko, čo bolo v mojich silách a čo sa týka divadla, mám čisté svedomie. Prežil som to veľmi slušne, nikomu som nezávidel, nikoho som neohováral a stačí mi, keď stretnem človeka a ten povie, že bol na predstavení a páčilo sa mu to,“ konštatoval s úprimnosťou jemu vlastnou.
So sedmičkami. V duchu šťastia
Sedmička, ako číslo často spájané so šťastím, sa preplietalo aj životom Jozefa Stražana.
Do DJZ prišiel, keď mal 17 rokov. Pri svojich 70. narodeninách sa vnímal ako „šťastný sedemdesiatnik“.
Narodeniny oslávil, ako inak, v divadle na benefičnom predstavení Lakomca. A ten bol v znamení šťastia aj doslova.
Stražan oslavoval 70 rokov, rovnaké výročie malo jeho domovské DJZ a v ten svoj jubilejný večer sa objavil v 70. repríze Lakomca. A so sedmičkou sa spája aj jeho odchod. Zomrel vo veku 77 rokov.
Česť jeho pamiatke!
Hry, v ktorých hviezdil Jožo Stražan
Medzi najvýraznejšie patria: Marián Belan (Sonatína pre páva, 1976), Vronskij (Anna Kareninová, 1978), Vasilij Trifonovič Potapov (Prémia, 1980), Grigorij Melechov (Tichý Don, 1982), Lichý (Meno pre Michala, 1985), Claudius (Hamlet, 1983), Lazar (monodráma Lazariáda, 1984), Marcus Antonius (Antonius a Kleopatra, 1986), Muž (Slučka pre dvoch, 1982), Kobozy (Najdúch, 1984), Kazateľ (Alžbeta Báthoryová, 1994), Lord Burleigh (Mária Stuartová, 1995), Miloš Pohánka (Pohreb, 1997), Fagin (muzikál Oliver Twist, 1997) Jano Malecký (Ženský zákon, 2000), Dr. Mortimor (Lekárske tajomstvo, 2002), Joža (Muž mojej ženy, 2002). Videli sme ho v hlavnej postave mliekara Tovjeho v muzikáli Fidlikant na streche (2002), ako Profesora v inscenácii A teraz čo, pán profesor? (2004), či manžela Alžbety Báthoryovej - grófa Nadasdyho v muzikáli M. Kákoša Báthoryčka. Nasledovali postavy: Ragnar v inscenácii Posledná cigara (2006), Ondrej Palčík v Statkoch-zmätkoch (2006), Tom v dráme Keď umiera herec (2006), Žobráčka, Smrť, Starena v Lorkiáde (2006), divákov rozosmieval v komédii Ženba ako Podkolesin (2008). Svoje dramatické umenie uplatnil v ďalších hereckých úlohách: Harpagon v Lakomcovi (2010), sv. Peter v muzikáli Quo vadis (2011), Ill v Návšteve starej dámy (2013), Jermil Zotyč Achov v komédii Nemá kocúr večne hody (2014), Stephen v Dílerovej voľbe (2015).