FINTICE. Dvere sa otvárajú a ja už viem, aká nádhera ma za nimi bude čakať.
Nie som tu prvýkrát, ale vždy, stále a nanovo, mi tento pohľad vyráža dych. Vojsť do Erbovej sály Dessewffyovského kaštieľa vo Finticiach je ako reálny návrat o storočia dozadu.
História skĺbená s monumentálnosťou odráža nielen pohľad do minulosti, ale svedčí aj o obrovskej láske k našim dejinám v súčasnosti.
Je to pomyselný fénix, ktorý vstal z popola, či v tomto prípade z haraburdia skladu, kníh či telocvičných žineniek.
Rok 2018: Bordel a puch. „Tu raz bude obnovená sála“
Sýpka vo Finticiach bola ešte 6 rokov dozadu jedna chátrajúca rozpadnutá budova, na streche ktorej doslova košateli stromy.
Dnes je to jedna z najvyhľadávanejších kultúrnych pamiatok nielen v blízkom okolí, na Šariši, ale celom kraji s čoraz viacerými turistami aj z celého Slovenska. Historickú mozaiku tu skladajú krok po kroku, dielik po dieliku, euro k euru. Už obnovená sýpka po svojom otvorení budila úžas a svedčila o tom, že nič nie je nemožné tomu, kto verí.
Poklad je už doma, prišli ho pozrieť i potomkovia z Berlína Čítajte Živo si však spomínam, keď ma riaditeľ Galérie a múzea ľudového umenia vo Finticiach Gabriel Trusa prvýkrát zobral na miesto, ktoré sa malo zmeniť na ďalšiu úchvatnú miestnosť.
„Tu raz bude krásna erbová sála, s nádherným obnoveným stropom a freskami,“ s nadšením mi ukazoval na jednu všetkým možným haraburdím zapratanú miestnosť s typickým puchom.
Obzrela som sa, či to myslí vážne, ale jeho pohľad bol neochvejný.
„No, to sa teším,“ prikývla som.
V duchu som však absolútne skepticky a neveriaco dodala: „Tak to chcem teda toto vidieť.“ Bola som v rade tých pochybujúcich a nevidiacich, ktorí by mohli niečo zazrieť. Šťastie, že niektorí ľudia vidia viac do diaľky i viac do hĺbky a majú dar poznať aj pod zamaľovanými stenami bravúrne bohatstvo.
Rok 2021: Erbová sála ako perla na fintickom majetku
Do nosa mi dnes udrie lahodná vôňa, oči si zvykajú na príjemné svetlo sviec, ktoré dotvára pravú atmosféru histórie. Vyleštené zrkadlá, panovníci vážne hľadiaci z obrazov i tí schovaní za tieňmi neodhalených fresiek.
Dessewffyovská erbová sála je po troch rokoch miestom, ktoré akoby niekto neuveriteľným spôsobom preniesol a vsadil do niekdajších zanedbaných priestorov.
„Stále nemôžem uveriť, že toto tu je naozaj, že to nie je len fikcia,“ žasnem takmer už „tradične“ pri vstupe do miestnosti.
„Myslím si, že o tomto tu by mal vedieť každý, kto má len trochu lásku k histórii. Priam učebnicový príklad toho, ako sa majú zachovávať a reštaurovať pamiatky. Tak uvažujem, koho bolo najprv na toto tu treba zlomiť? Pani starostku?“
„Myslím, že najprv asi mňa,“ priznáva s úsmevom riaditeľ Galérie a múzea ľudového umenia vo Finticiach Gabriel Trusa.
Odvahou bol prvý krok
Usádzame sa do pohodlných kresiel a pri honosnej váze zazriem štósy papierov. „Projekt?“ „Áno,“ odpovedá riaditeľ a podáva mi fotky, ktoré sú už dnes iba históriou, starou len tri roky.
„Hovoríte, že ste museli zlomiť najprv sám seba, ale predpokladám, že ako riaditeľ tejto inštitúcie ste museli mať motív, ktorý Vás predsa len nakopol sa do toho megalomanského projektu pustiť,“ uvažujem nahlas pri pohľade na staré fotky.
„V prvom rade bolo potrebné asi zlomiť mňa a tým „lomiteľom“ bol Samuel Bruss, riaditeľ hanušovského múzea, ktorého som sem zobral. On mi vtedy tvrdil, že sa dá všetko. Na začiatku nám požičal na reštaurátorský výskum. A keďže sám mal v tom čase reštaurátorov v hanušovskom kaštieli, následne ich poslal zem. Zuzka Lukáčová, reštaurátorka, ona bola taká tá prvá iskra nádeje, ktorá tvrdila, že sa to dá. Potom sme zavolali reštaurátora Petra Koreňa, aby urobil výskum. A on tiež tvrdil, že to nie je problém, tak sa tej odvahy do toho zas viac nalialo,“ opisuje prvopočiatky opráv objektu.
Miestnosť mnohých tvárí
To, čo je dnes dôstojnou rytierskou erbovou sálou, má za sebou všetky možné podoby. Aj moje spomienky na prvý krok do tejto miestnosti majú skôr pochmúrne farby.
„Je fakt, že i tieto fotky sú dnes už len historický pohľad. Pred začatím rekonštrukcie tu bolo všetko zapratané nábytkom, nebolo kde vstúpiť. Totiž, každá samospráva potrebuje svoje skladové priestory a toto bolo práve ono. Vlastne, ani sa neuvažovalo s tým, žeby sa tu niečo robilo. Ale ja som veril a vždy, keď som tu vošiel, videl som aj iné ako len bordel,“ potvrdzuje dnes, v opravenej sále, riaditeľ to, čo som od neho prvýkrát počula už aj v čase ozajstného neporiadku.
Sála istý čas slúžila ako sklad pre obec. Ešte predtým tu bola telocvičňa, keďže miestna základná škola nemala dlho vlastnú telocvičňu a využívala i tieto priestory.
„Tu sme behali, robili kotrmelce, skákali cez kozu,“ spomína časy, ktoré si Gabriel Trusa ešte sám zažil. Pri tomto spomínaní znie až neuveriteľne, že na tom istom mieste teraz človek v honosnom kresle pije kávu. Kým sa tu však dostali cvičiace deti, rodili sa tu prvé lásky. Pred telocvičňou to totiž bola kultúrna miestnosť obecného úradu.
„Bola tu menšia sála, tu stálo javisko, tam, kde je obraz, boli dvere, ktoré sme dnes zamurovali. Tu boli stoličky, vpravo piecka, ktorá sálu vykurovala, vedľa v knižnici zas bol výčap,“ ukazuje riaditeľ pri spomínaní na obdobie, keď sa tu zvykli konať napríklad aj obecné tancovačky. A predtým to tu slúžilo i ako priestor skladu civilnej obrany. V časoch vojny tu tiež boli ubytovaní vojaci, najprv československí, neskôr nemeckí a neskôr ruskí.
„Istý čas bol v tejto budove lazaret. Vojaci boli na izbách na poschodí, veliteľstvo tiež a tu v týchto priestoroch mali kino a chodili sme na kultúrno-spoločenské stretávky.“
Dnes je sála miestom, ktoré obdivujú pri návšteve Fintíc turisti, konajú sa tu malé rodinné oslavy. Svoje priestory však využili napríklad aj v čase volieb, ako unikátna volebná miestnosť.
Chceli opraviť a spôsobili viac škody ako osohu
Na starých fotkách poznať, že sála si pamätá dobu, keď bola celý vymaľovaná nabielo a po freskách nebolo ani pamiatky. Dnes toto diletantstvo bije do očí, vtedy sa na to pozerali inak.
„Po odchode pánov z fintického kaštieľa v rokoch 1944-1945 to prevzal miestny národný výbor. A tí to celé zamaľovali. Malo to slúžiť ako sála na reprezentačné účely a chceli to mať jednoducho čisté, biele, ale nevieme, kto to premaľoval. Skrátka, vtedajšej dobe a estetike nevyhovovala maľba. Postavili pódium a potrebovali čisto biele priestory. Už vtedy niesla maľba znaky poškodenia a narušenia, takže nepôsobila až tak vábne,“ opisuje riaditeľ.
Volia v unikátnej erbovej sále. Predtým v nej boli zábavy i kaplnka Čítajte „Keď sa to tak premaľúvalo, koľko vrstiev ste museli pred reštaurovaním odstrániť?“ zaujíma ma.
„Nebola tam už žiadna vrstva,“ konštatuje Trusa a na môj nechápavý výraz vysvetľuje: „V 90. rokoch z niečiej iniciatívy došlo k neodbornému pokusu o zreštaurovanie. Všetky vrstvy boli saponátom a vodou odstránené so snahou vidieť tú maľbu. A keďže to bolo urobené neodborne, maľba bola zošúchaná. Bolo tam asi desať náterov rôznych farieb – biela, modrá, žltá i ružová. Tou neodbornosťou sa zošúchal aj originál. Reštaurovanie bolo tak náročné, že je zázrak, že sa to vôbec podaril urobiť, lebo stupeň poškodenia bol obrovský,“ vysvetľuje riaditeľ.
Vízia bola, ale odkiaľ peniaze?
O tom, že odvaha musela mať poriadnu váhu, svedčia fotky. Stále sa ale natíska otázka, odkiaľ čerpali financie, keďže na toto celé jeden projekt stačiť nemohol.
„Bola to veľmi veľká odvaha sa do toho pustiť. Mal som aj rešpekt a strach do toho ísť, či sa to podarí a koľko to bude stáť. A to sme vtedy nevedeli o tom, že na strope je zlátenie. To sa zničilo pri spomínanom čistení a tým pádom sa ešte rozpočet zas navýšil. Je to totiž ozajstné plátkové zlato – 23-karátové. A ako vidíme, že tých zlátených plôch je veľa, počítali sa na tisícky kusov a tisícky eur zároveň,“ opisuje riaditeľ.
Tu však mali šťastie doslova z neba. Alebo skôr, opačne – rovno zo záchodu. V ňom totiž našli pri archeologických výskumoch vzácny ukrytý poklad.
„Dostali sme zaň nálezné a to bola vec, ktorá dodala zas viac odvahy ísť za pani starostkou a nielen snívať, ale aj predstaviť reálne kroky a plán. Keďže sme ten poklad našli tu, bolo správne ich investovať opäť tu. Taktiež sme oslovili viacerých ľudí, sponzorov, písali sme žiadosti, projekty, aby sme našli peniaze, čo sa so spoluúčasťou obce podarilo,“ opisuje genézu Trusa.
„Takže aké je tajomstvo takejto opravy?“ čakám osvedčený recept.
„Tak najprv zistiť, či sa to vôbec dá, a potom hľadať spôsoby, ako sa to dá,“ odpovedá bez váhania riaditeľ.
Pre dobrú myšlienku sa nadchli dobrí ľudia
Zrod tohto diela sa však aj napriek všetkému podaril v extrémne krátkom čase. Aká doba ubehla od prvého stretnutia s riaditeľom Samuelom Brussom až po slávnostné otvorenie sály pre verejnosť?
„Od prvej myšlienky zhruba dva roky. Ale s prácami sme začali v októbri 2018 a skončili sme v januári 2020. Takže 15 mesiacov. Miestami to bol taký pôrod. Čakali sme na reštaurátorov ako na víťazov,“ konštatuje s úsmevom Trusa. A tí vraj mali o prácu postarané.
Porcelánový poklad vo fintickom kaštieli našli v záchode Čítajte „Nebolo to ľahké. Prešli mesiace a nebolo nič vidno. Ak sme aj na začiatku videli motívy, tak prišlo päť mesiacov a už sme nič nevideli. Ešte aj to, čo predtým bolo vidno, zrazu zmizlo. Bolo treba tmeliť, fixovať, natierať rozpúšťadlami, aby sa odstránili neodborné zvyšky. Bola to tiež práca v ateliéroch. Reštaurátori kreslili doma, robili šablóny, prekresľovali na podložie.“
Postupne to začalo celé naberať grády, objavovať sa zmysluplné ťahy a bolo to o šperkovaní vzorov a celého finále.
„Ľudia nazerali cez okná, reštaurátori si tu našli kamarátov, varili sme im kávu. Mali sme obrovské šťastie na týchto profesionálov. Cena za reštaurovanie bola aj pri ich reštaurátorskej skromnosti taká, že sme to mohli vykryť, pričom sme natrafili na ľudí so zlatými rukami. A pritom koľko času, hodín, nervov, bolesti krku, rúk, presúvania lešenia, zimy, nedostatočného osvetlenia, nocovania, varenia si kávy, odchádzania zo sály s boľavými rukami a nervami to stálo,“ opisuje riaditeľ.
Fintičania opravujú sýpku, narazili na jedinečný nález Čítajte Postupne pribudli podlahy, o ktoré sa postarala obec, tiež vynovili sociálne zariadenia. Dnes majú za sebou čiastočnú rekonštrukciu, keďže ide o jeden objekt. Avšak, určite nie prvý, ale ani posledný. Sála sa tak zaradila do dlhého zoznamu fintických vynovených objektov a artefaktov – sýpka, fasáda, portál. Schodisko, hospodárske budovy, strechy.
Ako jediná lastovička z východu
Do Fintíc nás k návšteve motivoval fakt, že v súťaži obnovených pamiatok Fénix 2021 sú Fintice so svojou sálou v aktuálnom ročníku jediným zástupcom z celého východného Slovenska.
„Od Liptovského Mikuláša sme to len my, hoci sú to veľmi krásne pamiatky, rekonštrukcie kúrií či zámkov,“ vymenúva riaditeľ.
Príklad opravenej fintickej sály je obrazom toho, že kultúrne pamiatky má zmysel reštaurovať. Aj keď to môže neraz brzdiť strach či nedostatok peňazí. Ale obec pri Prešove je príkladom toho, že „nedá sa“ v svojom slovníku nemajú. Spojenie tamojšieho riaditeľa múzea spolu so starostkou Fintíc Teréziou Gmitrovou, ktorá snom a plánom uverila a podporila iniciatívu, je toho rukolapným dôkazom.
Ani zanedbané nemusí byť stratené
Náš rozhovor ukončil príchod zástupcov hodnotiacej komisie, ktorá si prišla osobne pozrieť toto dielo.
Pred nimi si ho prekukla aj speváčka Katka Knechtová, ako „domáca“, rodáčka z Prešova, sa stala tútorkou tohto projektu v rámci zápolenia o úspech. Úspechom je však nepochybne už to, ako tohto fintického fénixa podarili vyhrabať z popola a prebudiť k životu.
„Je to príkladom toho, že veci sa dajú a oplatia sa. Aj to, čo bolo zanedbávaním a znevážením znehodnotené, nemusí byť stratené. Zo sýpky je dnes vyhľadávaný kultúrny priestor. A ja osobne, stále, keď tu odomknem dvere, si poviem zas a nanovo – uau, podarilo sa to,“ dodáva s úsmevom nesmierne obetavý a pracovitý riaditeľ Gabriel Trusa.
