PREŠOV. Zlomový dátum 28. apríl 1950 sa zapísal do dejín gréckokatolíkov smutnými písmenami.
Už 71 rokov uplynulo od chvíle, keď bola prostredníctvom vykonštruovaného procesu násilne zakázaná činnosť gréckokatolíckej cirkvi v Prešove.
Ako memento na udalosti tzv. Prešovského soboru odhalili v deň výročia na budove prešovskej budovy PKO Čierny orol spomienkovú tabuľu.
Režim chcel cirkev zlikvidovať
V sále Čierneho orla v Prešove sa na sklonku apríla 1950 uskutočnil Prešovský sobor, o ktorého organizáciu sa postarala vtedajšia vládna moc – komunisti spolu so Štátnou bezpečnosťou.
Zloženie prítomných zúčastnených bolo vskutku rozmanité. Od násilne privezených viacerých gréckokatolíckych kňazov cez študentov, straníkov, ale aj ženy, ktoré v ten deň prišli do Prešova na trh.
Zažil krutosť režimu, vyšla o ňom kniha Čítajte Išlo o vopred zinscenované zhromaždenie. Jeho následkom mala byť Gréckokatolícka cirkev postavená mimo zákona, či, jednoducho povedané, násilne zrušená.
Išlo o zásah, ktorý je v dejinách známy ako Akcia P.
Cieľom sobora bolo prijatie manifestu, vopred pripraveného, ktorý mal svedčiť o tom, že gréckokatolícki veriaci sa vracajú nazad do Pravoslávnej cirkvi.
V praxi to znamenalo to, že jednota Gréckokatolíckej cirkvi s Rímom mala byť zrušená. Taktiež si mala gréckokatolíkov „zobrať“ do svojich radov pravoslávna cirkev. Manifestom o to žiadali moskovského pravoslávneho patriarchu. V rámci tejto akcie P perzekuovali gréckokatolíckych biskupov, kňazov aj veriacich.
Majetok od gréckokatolíckej cirkvi previedli na pravoslávnu cirkev.
Temné obdobie pre cirkev gréckokatolíkov
Gréckokatolíckych kňazov rôznymi spôsobmi – najprv sľubmi, neskôr násilím – presviedčali, aby svoju cirkev opustili.
Kto odolával, skončil vo väzení či za hranicami štátu so zákazom pobytu na Slovensku.
Jednou u obetí sa stal aj dnes už blahoslavený gréckokatolícky biskup Pavol Peter Gojdič. Práve jeho počas trvania soboru odviedla Štátna bezpečnosť z prešovskej Katedrály sv. Jána Krstiteľa zadným vchodom. Skončil vo väzení, za múrmi leopoldovskej väznice. Tam zomrel na následky fyzického a psychického týrania.
Režim ho po sobore odsúdil na doživotie, stratu všetkých občianskych práv a finančnú pokutu 200 000 korún za velezradu a špionáž.
Zomrel v deň svojich 72. narodenín, 17. júla 1960.
Takmer dve desaťročia: Neexistuje
Gréckokatolícka cirkev celých 18 rokov oficiálne neexistovala. Pretrvávala však v podzemí, vo svedectve jej biskupov, kňazov a mnohých veriacich.
Jej činnosť bola obnovená až po Pražskej jari v roku 1968, ale po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy a následnej normalizácii bola až do Nežnej revolúcie v roku 1989 štátnou mocou iba trpená.
„Bola to veľká neprávosť, ale iné sa ani nedalo očakávať, lebo gréckokatolícka cirkev v okolitých krajinách už bola zlikvidovaná. Teda bola už len otázka času, že kedy tomu bude tak aj tu. Po vojne ten politický vplyv nemohli moskovskí komunisti zniesť - že gréckokatolícka cirkev má svoje ústredie vo Vatikáne, teda v tom západnom svete. A preto chceli, aby sme mali ústredie v Moskve, v tom východnom bloku," vysvetlil prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak.
„Aj rímskokatolícka cirkev má ústredie to isté, lebo sme jedna cirkev, len iný obrad, ale oni si chceli vyskúšať, ako to dopadne s gréckokatolíkmi, lebo ich je nepomerne menej oproti rímskokatolíkom,“ vysvetlil arcibiskup.
Na kňazov šli najprv po dobrom, potom taktiku zmenili
Zlomiť kňazov, aby zanechali svoju gréckokatolícku cirkev, sa snažila vtedajšia komunistická moc rôznymi spôsobmi. Začínali pozitívnou motiváciou – boli to ponuky na lepší plat, dobré auto, dobrú faru.
„Keď takto nepochodili, potom sa im vyhrážali - pôjdete do väzenia, rozbijeme vám rodinu, neuvidíte manželku, deti. Potom sa tí kňazi skrývali, utekali, nechceli len tak vydať kožu,“ opisuje Babjak.
Kňazi, ktorí sa zlomiť nedali, končili uväznení v Podolínci či iných sústreďovacích táboroch, kde im dávali práce a snažili sa ich „prevychovať“.
Mnohí boli vyvezení do Sudet.
„Mysleli si, že naši kňazi hravo podpíšu, lebo mali rodiny, mnoho detí, ale v tom sa akosi zmýlili.“
Dnes s tromi blahoslavenými
V PKO sa tak 28. apríl 1950 stal miestom zvláštneho procesu. Pripraveného, kde odzneli smerom ku gréckokatolíckej cirkvi vyrieknuté tvrdé slová - je zakázaná, neexistuje.
„Všetkým bola daná možnosť, aby prestúpili a udomácnili sa v pravoslávnej cirkvi. Radšej volili väzenie, len malá časť prijala plán komunistov. Ale človek mieni a Pán Boh mení. Po 18 rokoch znova cirkev vzkriesil k životu a my sme mu za to zo srdca vďační. Bola to skúška, v ktorej sme s pomocou Božou obstáli. A dnes nás Pán štedro odmeňuje, napríklad aj cez zatiaľ troch blahoslavených,“ konštatuje Babjak.
Veriaci volili rôzne cesty
Aj na strane veriacich vznikali rôzne rozhodnutia. Arcibiskup vysvetľuje, že sa delili do pomyselných troch skupín.
Sviatok gréckokatolíkov: Prešovská archieparchia má 200 rokov Čítajte „Jedni zostali na miestach vo svojich chrámoch. Nič sme nepodpisovali, neprestúpili, tu naši otcovia budovali tieto chrámy, my sme stále gréckokatolíci, aj keď sa zmenil kňaz, liturgia je tá istá.
Druhá, najväčšia časť, prešla k rímskokatolíkom. Bolo im povedané, že ak by sa niečo stalo, tak s rímskokatolíkmi máme jednu vieru.
Tretia skupina boli tí, ktorí ostali doma alebo navštevovali cintoríny, pri krížoch sa stretávali a modlili.“
Po roku, ale predsa
Pri sále PKO sa počas stredajšieho dopoludnia spolu s arcibiskupom Jánom Babjakom v spomínaní stretli aj primátorka Prešova Andrea Turčanová, predseda Prešovského samosprávneho kraja Milan Majerský, prvý prodekan Prešovskej univerzity Gabriel Paľa či dekan Gréckokatolíckej teologickej fakulty PU Peter Šturák.
„Dnes sa veľa hovorí o slobode, ktorú by sme všetci chceli mať, ale o tej skutočnej slobode, ktorá dáva našim skutkom aj mravnú hodnotu, už menej. Väčšinou sa hovorí o slobode, kde si robí každý, čo chce. Pred 71 rokmi bola potlačená aj zlikvidovaná gréckokatolícka cirkev. Chcem poďakovať tým, ktorí prejavili svoje hrdinstvo a dokázali prežiť ťažké žaláre, nútené práce, perzekúcie. A aj tým, ktorí sa z týchto žalárov nikdy nevrátili a podstúpili obetu, mučenícku obetu,“ povedal vo svojom príhovore Milan Majerský.
To, že kňazi napriek tlaku nepodľahli, vníma arcibiskup ako skúšku, ktorej ovocie žne cirkev dnes, zvládnutú vďaka sile zhora.
„Toto je vďaka Božej milosti, lebo človek, keď prídu tlaky, tak môže všelijako reagovať a môže pozerať na dobro aktuálne, ale oni mali pevnú vieru a pozerali na dobro večné. Radšej volili utrpenie aj s celou rodinou, ako by mali zapredať a mať z toho len výhody, tu na tejto zemi,“ vysvetlil arcibiskup.
Odhalenie spomienkovej tabule malo byť pôvodne minulého roku, pri príležitosti 70. výročia. Situácia spojená s počiatočným šírením koronavírusu to však neumožnila.
Symbolickú slávnosť tak pripravili v úzkom kruhu tento rok.
„Radšej neskôr ako nikdy,“ dodal s úsmevom arcibiskup Ján Babjak. Odkaz vtedajšej doby a prešovského soboru už navždy ostane ako biľag v dejinách gréckokatolíckej cirkvi, ktorý však po rokoch priniesol svoje ovocie v podobe nanovo oživenej cirkvi.
„Také niečo by sa už nemalo zopakovať a nesmie sa zopakovať. Sme vďační, že tá generácia našich predkov nám nechala takýto nádherný odkaz, zostali verní cirkvi, Bohu aj svojmu svedomiu.“
Atmosféru stretnutia umocnil a podčiarkol spev, príznačný pre toto poveľkonočné obdobie, Christos voskrese.
