PREŠOV. „Široki jarek ňemožem preskočic,“ spieva sa v jednej ľudovej piesni. Ale takú prešovskú Jarkovú tiež nemôžem ani preskočiť, ani obísť. A prečo by aj, keď je na nej stále nejaké „vzrúšo“?
Že ma posledné dni pravidelne vítajú na križovatke Tkáčska-Jarková príslušníci mestskej, beriem ako príjemný ranný pracovný benefit, keďže sú ozaj stále milí. Povedala by som, že aj usmievaví, ale cez respirátor nevidím.
V každom prípade, vždy zaprajú deň pekný a to je hneď skvelý predpoklad na to, aby sa takým aj stal.
Musím uznať, že mám šťastie aj na milých robotníkov. Tu kývnu rukou, tu žmurknú, tu len tolerantne ustúpia. A dakedy aj uznanlivo kývnu hlavou, keď sa zabudnem a spievam si v aute. No ani to nie dlho. Teda aspoň dovtedy, kým prídem na križovatku Jarková-Suchomlynská. Tu je zábava vo finále.
„Sa ponáhľate? Lebo bude teraz kolega cúvať,“ pristaví sa mi pri okienku milý pán. „Aha, tak to počkám,“ chytám sa pomaly ručnej. No on sa usmeje: „Ale viete čo? To aj stihnete ešte, choďte!“ povzbudí ma.
Tak keď to on povie, tak vari vie vypočítať moju rýchlosť a rýchlosť nákladného auta tak, aby sme sa „nepobozkali“ uprostred. Verím mu.
Ale moja dôvera ani moje auto neurýchli, ani to nákladné nepribrzdí. Stretneme sa presne v strede uličky. Zastavím ja, zastaví on. A teraz ako čo? Čakám, že pôjde on vpred, ale on čaká, že ja vzad.
Hľadím do spätných a hľadám toho milého uja s dobrou radou a presným odhadom. A pevne verím, že teraz aj s radou lepšou. Už ku mne svižne kráča.
„Tu sa spokojne zaraďte, za to auto,“ ukazuje mi. Rada za milión, to som sa mohla aj pol minúty dozadu. Zaradím spiatočku.
Jasne, že všetci robotníci dookola čakajú, ako si tá ženská poradí s cúvaním. Okienko dole, ale pot ma zalieva i tak. Nechce sa mi značkovať firemné auto. Pomaly, opatrne, sťaby v autoškole cúvam. Ide s rešpektom a vravím si, že keď toľko chlapov na mňa zíza, tak predsa teraz nebudem robiť hanbu vodičským oprávneniam vydávaným ženskému pokoleniu. Zacúvam. Dala som to.
Nechválim sa. Len s úľavou si vydýchnem. Ujo s nákladiakom prejde okolo mňa.
A ten milý, ten odhadca, mi kýva – no poďte. Čo? Čumím na neho, či zas mám okolo toho nákladiaku sprava a osobného auta zľava vo vzdialenosti pár centimetrov prejsť.
Chápavo sa postaví pred kapotu a kýva mi. Asi aj cez čelné sklo vidí perličky potu na čele. O dve minúty si vydýchnem pri výjazde na Okružnú. Tá Jarková je stále fascinujúca.
A je jedno, či ide človek autom, či pešo.
Minule tak stojíme na chodníku, keď tu zrazu okoloidúci pán z partie, kde je časť v pracovnom a časť v sakách, zrazu zvolá: „Idzeš stadzi?!“
Intuitívne cúvnem. Pripomína mi to moju babku, keď takto rozháňala kurky po dvore.
A on to, ľaľa, adresuje riaditeľke galérie. Darmo, riaditeľka, robotník, pán-nepán, z hrušky dole. Alebo z chodníka.
„Široki jarek ňemožem preskočic.“ A na Jarkovej, tak sa mi zdá, že už človeka nemôže asi nič zaskočiť.
