PREŠOV. Hovorí sa, že sluha nemôže mať dvoch pánov. O tom, že sa to dá, presviedča kultová hra Sluha dvoch pánov z pera Carla Goldoniho. Tá pribudla ako novinka do repertoáru prešovského Divadla Jonáša Záborského.
O réžiu sa postaral hosťujúci režisér Marek Zákostelecký. Symbolicky tak sluha Truffaldino otvoril divadelné dosky po mesiacoch ticha a útlmu.
Šťastie po prešovsky
„Mnohí z vás už možno zabudli, ako také Benátky môžu vyzerať. A preto sme tu my, aby sme urobili malý divadelný zázrak. Keďže vy nemôžete prísť do Benátok, prišli Benátky za vami. Stačí sa len započúvať...“ pozývajú v úvodnom intro divákov k talianskemu zážitku so všetkým, čo k tomu patrí – vzťahovými peripetiami, temperamentom, vášňou, zbraňami i kávou, ktorá príde vždy v tom správnom čase.
Celý premiérový večer sa v historickej budove DJZ niesol vo veselom a úsmevnom duchu. A v šťastí.
To dokonale vystihla aj vo viacerých obmenách odspievaná a zahraná talianska skladba Felicita. Šťastím bol už samotný fakt, že svoju divadelnú šálku kultúry si mohli vychutnať prví diváci.
Režisér: Hrali sme s cieľom autora. Pobaviť
Aktuálny stav, keď sa na scénu dostala premiéra hry Sluha dvoch pánov, dovoľuje obsadenie kapacity divadla na polovicu.
„A sme radi, že aspoň 50 % kapacity mohlo prísť,“ tešil sa po premiére režisér Marek Zákostelecký.
Hru skúšali, práca prebiehala tak, aby pri otvorení divadla mohli priniesť pravý kultúrny zážitok. Sluha dvoch pánov bol výzvou a zároveň možnosťou prinášať to svoje.
„Vo väčšine klasických diel je možné nájsť svoju cestu. Rola Truffaldina, tam je dôležitá jeho osobnosť. A hrali sme s cieľom, s akým to Goldoni napísal. Aby sa ľudia pobavili,“ konštatoval režisér. Svoju predstavu o hereckom obsadení mal.
A to i vďaka skutočnosti, že prešovské DJZ mu nie je neznáme. Sluha dvoch pánov je totiž jeho šiestym predstavením v tomto divadle.
„Chodím sem rád. Podstatné je, že človek pozná súbor a jeho možnosti a to je na tom to pekné. Že tu máte niekoho vysokého, niekoho nízkeho, tenkého, menšieho. Vedel som, aké konkrétne typy sadnú na konkrétne figúry,“ dôvodil režisér.
Jeho predstavu čiastočne oklieštila paralelná premiéra druhej hry Doma, som miláčik. Ako však Zákostelecký dodáva, pomohol pri kreovaní hry aj fakt, že mu Michal Náhlík, umelecký šéf a režisér DJZ, vychádzal v ústrety.
Herci vraj cítili trému
Rolu Beatrice si zahrala Veronika Husovská. Aj z nej doslova sršala radosť z toho, že ich výkony potleskom oceňovali diváci v hľadisku.
„Veľmi sa tešíme, že ľudia prišli a sme hrozne radi, že môžeme hrať pre živých divákov. Je jedno, či sem prišli dvadsiati, či päťdesiati, máme z toho veľmi veľkú radosť.“ Aj keď, ako prezradila, vraj mali pred tým v zákulisí rešpekt.
„Divadlo je živý organizmus, treba to naskúšať. Práve sme sa s kolegami smiali, ako sa nám ťažko učia texty, že si nevieme nič pamätať. Mali sme brutálnu tému,“ priznala.
Na pódiu to však poznateľné absolútne nebolo.
„Ja som to mala podobne po materskej. Bolo to skoro to isté, človek má pocit, že nevie hrať, že musí ísť odznova,“ dodala s úsmevom Veronika.
Aj polovica je dnes úspech
Hudbu mal v predstavení pod palcom hudobník a líder kapely Komajota Martin Husovský.
„Od marca minulého roka nikto nevedel, čo sa bude diať. A tak, okrem live streamov, sme mohli skúšať do šuflíka v nádeji, že sa to raz musí skončiť,“ zhodnotil Martin, ktorý, ako priznal, hoci jeho kapela Komajota nehrala, „ale ako autor som mal dosť práce, celá forma kultúry sa presunula do online priestoru“.
Preto tiež pociťoval veľkú radosť, že sa konečne hrá nielen cez obrazovky, ale aj zoči-voči divákovi.
„Aj keď sa 50 % podarí, je to vždy úspech,“ dodal Husovský.
Truffaldino si našiel svoju cestu
„Je to skvelý pocit, že konečne môžeme robiť to, čo, dúfam, vieme, to, čo chceme, tým som si istý, a to, čo baví aj tých ľudí. Konečne môžeme hrať a baviť ľudí v situácii, keď to potrebujú,“ vyznal sa krátko po zídení z pódia Michal Novodomský alias Truffaldino.
Svojho sluhu si však v podaní iných hercov špeciálne „neodkukával“.
„Zo zásady nepozerám predstavenia, v ktorých mám hrať, lebo človek, aj keď nechce, tak ho to podvedome ovplyvní.“
Sluhu dvoch pánov však videl asi pred 15 rokmi a dodnes si pamätá emóciu, ako sa na tom bavil.
„Podstatné je, nech to vzniká tu, teraz. Nepripravím sa podľa niekoho, ale dôležitá je konverzácia s režisérom. A ak sa tí dvaja nájdu a vedia sa doplniť, tak to funguje.“
A čo bolo pre neho, ako maximálne vyťaženého sluhu, najťažšie?
„S ohľadom na veľkosť vášho kufra a jeho predpokladanú váhu je tento päť krokov vzdialený hotel najlepšou možnou voľbou v tomto meste,“ odpovedal bez uvažovania recitáciou repliky.
„Mal som asi 17 verzií, ale ani jedna nebola dobrá,“ dodal s úsmevom.
Ako sa mu nielen táto, ale aj ďalšie podaria, ukáže v pripravovaných uvedeniach hry počas najbližších dní spolu s ďalšími kolegami na doskách historickej budovy DJZ.
