PREŠOV. K volejbalu mala študentka prvého ročníka masmediálnych štúdií na Prešovskej univerzite spočiatku vlažný postoj.
Neskôr sa však odhodlala, ako sama tvrdí, dosiahnuť svoju prvú métu, čo sa jej napokon aj podarilo.
O tom, prečo spočiatku nebrala volejbalové tréningy príliš vážne, prečo občas vymení loptu za fotoaparát, ale aj o tom, kde vidí svoju budúcnosť o pár rokov, sa budúca nádejná novinárka a smečiarka VK Prešov rozhovorila v rámci seriálu o prešovských volejbalistkách.
Napriek tomu, že ste rodáčkou z Liptovského Mikuláša, na strednú školu ste chodili do Liptovského Hrádku, kde sa viac-menej začala aj vaša volejbalová kariéra.
Róberta Kotuličová z VK Prešov: Na volejbal nikdy nepoviem nie Čítajte Je to tak. Volejbalu sa venujem od roku 2013 a v podstate ma k tomu priviedla naša trénerka, ktorá ma stretla na ihrisku, kde ma videla hrať.
Tak ma oslovila, nech to idem vyskúšať aj do Liptovského Hrádku a tak som išla (úsmev).
Zrejme to bolo ale niečo úplne iné hrať vonku a v kolektíve nových ľudí v telocvični.
Určite áno. Na jednej strane ma to aj bavilo, ale na druhej strane tam bolo presne to ale. Prišla som do kolektívu nových ľudí, takže som sa, samozrejme, bála, že tam nezapadnem. Ale volejbal sa mi ako šport veľmi páčil.
Predpokladám, že začiatky boli také všelijaké, aj napriek tomu, že ste mali k volejbalu veľmi blízko.
Presne tak, keďže, ako vravím, tam bol ten strach, že idem do niečoho nového. A presne tak vyzerali zo začiatku aj moje tréningy, že som chodila, ako mi prišlo (úsmev).
V Liptovskom Hrádku ste si prešli všetkými kategóriami od mladších žiačok až po juniorky. Ako si spätne spomínate na toto obdobie?
Mám odtiaľ kopec zážitkov a samozrejme skúseností, ktoré som tam nabrala. Spomínam si tiež na svoj úplne prvý turnaj, ktorý Liptovský Hrádok organizoval. Bol to antukový medzinárodný turnaj, kde boli aj iné krajiny. Na svoj prvý zápas som vtedy nastúpila tak, že sa mi triasli kolená a bola som strašne nervózna (smiech).
Tento turnaj vás ale viac-menej vycibril a posunul vpred.
Bezpochyby áno. Všetky baby, čo sme tam boli, tak sme boli úplné začiatočníčky. Vtedy sme síce dosť poprehrávali, ale tešili sme sa z toho, že spolu hráme. Bol to naozaj nezabudnuteľný pocit, keď ma to doslova nakoplo.
