KOŠICE. Pre niekoho je to iba povolanie, niektorí ho však berú ako poslanie. Hovoria, že boli na to predurčení. Keď som sa ako redaktorka mala zamyslieť, ktoré povolanie by som si rada vyskúšala v praxi, dlho som netápala. Teda skoro vôbec.
Myslím, že to zapríčinila aj doba, v ktorej žijeme a ktorou sa prebíjame už vyše roka. Zdravotná sestra.
Práve nemocnice a ľudia, ktorí v nich pracujú, prešli poriadne náročným obdobím. Siahli si doslova až na dno svojich síl.
Anjeli v bielych plášťoch
Niežeby ma nemocničný svet lákal, to určite nie. Na druhej strane je ale namieste zistiť, čím všetkým si naši anjeli v bielych plášťoch prechádzajú a čo všetko musia absolvovať.
A to nehovoríme iba o samotných lekároch a sestrách, ale tiež o zdravotníckom personále, bez chodu ktorého by nemocnica jednoducho fungovať nemohla.
Oddelenie však netvoria iba sestry a lekári, ale tiež primár oddelenia a vedúca sestra, ktorá je akýmsi ochranným štítom svojich zamestnancov.Podľa môjho názoru si to vie predstaviť iba málokto a útržky spoza nemocničných stien, ktoré vídame na televíznych obrazovkách, sú iba veľmi slabým odvarom toho, čo v skutočnosti denne podstupujú.
Pandémia je pomaličky na ústupe, verím že ma do nemocnice pustia. Lekári a sestry ale kvôli pacientom situáciu podceňovať nechcú. Umožnili mi však nazrieť za múry nemocnice aspoň rozprávaním.
Zdravotná sestra Juliana pracuje na neurologickom oddelení Fakultnej nemocnice Louisa Pasteura v Košiciach už niekoľko rokov.
Železná pravidelnosť
Mnoho ľudí má k nemocnici rešpekt, ba dokonca má z nej strach. Nikto tam totiž nechce stráviť viac, ako je čas nutný na potrebné vyšetrenie, prípadne preventívne prehliadky.
Pre Julianu je to však práca, ale nielen práca.
