VRANOV NAD TOPĽOU. KOŠICE. Hovorí sa, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. V niektorých prípadoch to platí ozaj doslovne.
A hoci to v živote majú niektorí ľudia skutočne náročné, napriek tomu nevešajú hlavu a snažia sa svoj osud prijať a bojovať s ním, bez toho, aby dali najavo negatívnu emóciu.
A tak je to aj v prípade šesťročného Paľka, o ktorého sa už dva roky starajú starí rodičia, ktorí ho dostali do opatery. Manželia, ktorí by si mali v týchto chvíľach užívať pokoj na dôchodku a tešiť sa z prítomnosti svojich detí a vnúčat, majú pred sebou momentálne iba jediný cieľ. Chcú vnúčikovi pomôcť, aby sa postavil na nohy a viedol plnohodnotný život.
Zo „starkých“ rodičia
Od prvého momentu, ako som sa o Paľkovi dozvedela, som nad ním rozmýšľala. Nedalo mi to. Pred arénou, do ktorej chodieva drobec pravidelne dvakrát denne cvičiť, som na neho čakala. Z bielej dodávky vystúpil sympatický starší pán, ktorý z autosedačky vybral útleho chlapčeka s úsmevom na tvári.
Pri pohľade na neho by hádam na prvýkrát nikto ani netipoval, že Paľko nie je úplne ako jeho rovesníci. Iné deti v jeho veku už majú za sebou prvé mesiace v školskej lavici, prípadne už nedočkavo čakajú na príchod septembra, kedy tam budú môcť zasadnúť po prvý raz.
Na to si Paľko bude musieť ešte počkať, keďže sa nedokáže sám postaviť a je zatiaľ odkázaný iba na náruč starých rodičov.
Po tom, čo starý otec Pavol odniesol vnuka do arény za trénerom ma vzal do ich prechodného domova, vzdialeného iba pár minút cesty. Usadila som sa na pohovke v príjemne zariadenom bytíku, kde býva Paľko aj so starými rodičmi, mimoriadne skromnými a príjemnými ľuďmi, ktorí by sa aj z toho mála, čo majú, dokázali rozdať.
